V Medzeve a nad Medzevom

Medzev je malé, asi štvortisícové mestečko necelých 40 km západne od Košíc, v doline riečky Bodvy. Ale nabité históriou a pamiatkami. Založili ho zrejme nemeckí kolonisti na pozvanie kráľa po tatárskom pustošení v polovici 13. storočia, doniesli so sebou znalosti ťažby a spracovania kovov, najmä železa. Preto koncom 19. storočia pracovalo na potokoch okolo mestečka viac ako 100 hámrov a kovové náradie putovalo odtiaľto do celej Európy. Nemecká kultúra je tu dodnes živá, takže keď tu domorodcovi poviete, že je Manták, neurazí sa, je s tým stotožnený. Väčšina hámrov aj tajchov nad nimi už ale zanikla - podľa infotabulí najčastejšie tesne po r. 1960. Z niektorých je vidieť len zarastené ruiny, jeden v centre je expozíciou Technického múzea, jedine Bröstlov hámor v Zlatnej doline stále vyrába – aj keď už len na elektriku, nádrž nad hámrom je suchá. A vraj sú ešte dva zrekonštruované hámre v Šugovskej doline. Takže potenciál pre prilákanie návštevníkov obrovský, len čaká na lepšie časy. Aspoň tunajšie obecné lesy sa činia, vytýčili dva pekné náučné chodníky po pamiatkach miestnej histórie. Ten medzevský v dolinách Zlatná a Pivring, druhý vyšnomedzevský v doline Hummel. Dajú sa prejsť za pár hodín, aj jednoducho prepojiť cestami cez lúky medzi dolinami (fialová čiara). Je to nenáročná a príjemná prechádzka:

Takže na úvod centrum Medzeva, kde na pekne vynovenom námestí s dominantným kostolom stojí bus z Košíc. Cestou do Zlatnej doliny si možno všimnúť priamo na hlavnej ulici rodinné múzeum Schusterovcov (náš bývalý prezident je medzevský rodák) a spomenutý muzeálny hámor. Kto vie, kam sa cez drevený plot pozrieť na susednej Miroslavskej ulici, nakukne aj do asi jediného funkčného hámra rodiny Bröstlovcov. Naproti cez cestu sú ešte aj tri zachované tajchy.

Potom široká, prašná cesta dolinou, až k prvej infotabuli chodníka, ktorý majú na svedomí miestne mestské lesy. Chodník najprv križuje rozľahlé lúky, potom vedie po dne doliny Pivring a na začiatok okruhu sa vracia po lesnej ceste. Cestou nuda nehrozí, sú tu mapy, turistické prístrešky a veľa informácií o hámorníctve aj prírode. Nenáročné, aj na bicykli to tadeto ide.

Fialová čiara z mapy je jednoduchá – oproti tej prvej tabuli je za cestou mostík cez potok. Potom už len hore a dole lúkami po mäkkých cestách do susednej doliny Hummel, na začiatok náučného chodníka, ktorý pre zmenu vybudovali obecné lesy Vyšného Medzeva. Lebo ten je od r. 2000 samostatnou obcou (niečo vyše 500 obyvateľov), čo je inak v našich novodobých dejinách rarita, aj podľa platných zákonov. Ale poďme nazad na chodník.

Ten kopíruje dno doliny, ale nejde po ceste, preskakuje z jednej strany na druhú, okolo pozostatkov miestnej (najmä) hámorníckej histórie – hámrov, tajchov, prívodných kanálov, aj bývalého mlyna a pozostatkov pece na železo. Na jeho hornom konci sa dá nakuknúť aj do starej štôlne, ktorú dokonca prisvetľujú svetielka na fotobunku:

Nazad sa potom chodník vracia traverzom vyššie vo svahu, po stopách jarku, ktorým sa miestni vraj pokúšali odraziť vodu z potoka. Podobá sa to na prívodné jarky k tajchom v okolí Banskej Štiavnice. Z lesa chodník vychádza na lúky a schádza cez centrum Vyšného Medzeva, aby sa otočil okolo kostola smerom von spomedzi domov a po historickej ceste sa vrátil do doliny Hummel, na svoj začiatok pri Skalke.

Nazad do Medzeva som potom zišiel ešte po hrádzi jedného zachovaného tajchu a po ceste dolinami Hummel a Zlatná. Návrat na zastávku som si spestril prechodom cez cintorín, kde najmä v staršej časti je vidieť, že Medzev bol v minulosti takmer čisto nemecký. Alebo mantácky, ak chcete.

Rišo Pouš