Veľká Fatra: Kopa, Kľak a asfalt

Práca z domu má aj takúto výhodu: škaredý víkend? Popracujem! Krásny pondelok? Zdrhnem do lesa! Prvý májový pondelok sa teda vydaril: krištáľovo čistý, pofrontový, voňavý vzduch, ideálna teplota, ideálny vetrík, svieže jarné farby... K dokonalosti však niečo chýbalo, ale to sa v rannom prítmí ešte neprejavovalo, keď som si kupoval spiatočný lístok do Ľubochne. V pláne bolo také príjemné hrebeňové kolečko, taká poldenná túra.

Ani ten vlak nemešká - ideálny deň začína? Tak 6:15 štart - od smerovníka na stanici. Mierny, stúpavo-klesavý rozklus do Korbeľky, okolo pásikavý les, nad hlavou sivomodrý plech a oranžové útržky ranných hmiel. Aj tá zvážnica je ideálna – po daždi ani nelepí, ani sa nepráši.

Strmina cez Korbeľku na Kopu rozťahuje pľúca voňavým vzduchom lesnej jari, nohy síce dáke ťažšie, ale to bude tými preliezkami, ktorých je tu každým rokom akosi viac.

Bleskový pohľad od kríža do doliny ukazuje vodopád hmly, ktorým na Kraľovany útočí Orava. Bleskový pohľad na hodinky ukazuje nie zlý čas – tak to sa asi len nohy fakt ešte neprebudili, po tej raňajkovej slanine. Oravskej.

Kľučkovanie po hadovitom chodníčku ku smerovníku nechutí podľa očakávaní, ale to len nohy asi potrebujú čas na zmenu stereotypu. Veď v prehľadnom, ešte neolistenom tuneli to má ísť ľahúčko a slnko do chrbta ukazuje smer.

Strmý zbeh zľahka brzdený, rosy málo a tráva nízka, v lese hlina tak akurát pokropená, pár výhľadov cez okná rúbaní do Turca a už sú tu bzučiace pavučiny vyholenej a zadrôtovanej jazvy Ľubochnianskeho sedla.

Znovu ponor nahor - do strmého lesa, tentokrát hustejšieho. Aj boj s gravitáciou hustejší, či to nohy redšie? Po zemi stále častejšie tancujú fliačiky svetla a temnú zeleň smrečín prebíja sivá zeleň lúk.

Môže byť sivozelená svieža? Ale hej, v správnom, stále rannom, šikmom svetle, s krikľavými bodkami prvých jarných kvetov. Hnedý žliabok chodníka slalomuje nolčovskými hoľami, tieň napájadiel pod Nižnou Lipovou je presvietený žlťou záružlí.

Krátko, prudko dole do Príslopu to ešte nebolí, ani pár zákrut vrstevnicovej zvážnice. Potom ale poriadne naklonená úsečka chodníka, na ktorej hornom konci je plešina Chládkového. Ale len na mape. V realite je to krivoľaké štrikovanie divočinou a nohám sa to stále menej páči.

Lúčne intermezzo zľahnutou trávou (v lete je tu džungľa po ramená) a finálne kľukatenie ešte divokejšou divočinou na Kľak. Čerstvé preliezačky, obliezačky, aj jeden tunel. Pauzy už sú nutné, a nie kvôli hľadaniu chodníka.

Hore sa zvodorovňujem – vystieram nohy do zamýšľaného smeru, nech si uvedomia, kam pôjdu ďalej, ale nechcú to vziať na vedomie. Tak aspoň panorámy (kým totálne stuhnuté súhlasia s ďalším pohybom): cez Katovu skalu k Martinu a Holiam, cez zákal protislnka k Ploskej so zvyškami bielej glazúry. Každým smerom bijú do očí „prírode blízko obhospodarované“ svahy národného parku a jeho okolia.

Zelená je pre zostup (či skôr ústup) symbolická: bukovo zeleno nad hlavou, cesnakovo zeleno pod nohami, že ani chodník nevidieť. A voňavo. A poriadne strmo, spádnicovo. Tadeto veľa ľudí nechodí.

Výhľad zospodu na plešinu Chládkového. Nižšie v doline, už v normálnejšom sklone, výhľad dopredu na symetrický špic na druhej strane doliny. Plynulá zmena podkladu od hliny po asfalt. Vyústenie na dne v Rakove, pri detskom sanatóriu.

No a záverečná asfaltérska desina na stanicu do Ľubochne. Za normálnych okolností by nepotešila, ale tu už nohy odmietajú akýkoľvek pokus o zachádzku napríklad po cyklotrase, v ústrety Kútnikovmu kopcu. Aj tak zakopávajú aj o vlastný tieň, neodbytne poskakujúci presne v smere pohybu. Výhodu to slnko za chrbtom má takú, že aj na záver mám dolinu pred sebou pekne nasvietenú. Selektívne, vďaka mrakom.

No čo, aj také dni musia byť, keď nie všetko vychádza. Teraz ale vlastne nepasovala len jedna vec, zato pre pohodu zásadná. Teda dve. Takže vlastne – skoro ideálny deň :-)

Rišo Pouš