Veľký Javorník v hmle aj na slnku

Z ničoho nič sa vyskytla dohoda ísť aj trocha ďalej za „domáce humná“, takže ráno hrkoceme hore Papradnianskou dolinou. Cesta cez dediny je čerstvo rozrytá po výstavbe kanalizácie, auto trpí. Nechávame ho oddýchnuť pri hoteli Podjavorník a o chvíľu už trpíme my – po žltej, priamo po spádnici, po rozrytej zvážnici, šmykľavej po daždi. Nad nami mraky kryjú hrebeň Javorníkov.

O chvíľu sme hore v tom mlieku. Na hrebeň to bola slabá hodinka (napriek podklzovniu), všetko lesom, po ceste je aj studnička. Hore mlieko ešte hustejšie ako dolu, k tomu severák, včera skončilo leto :-( Teraz čo? Plán je jasný, má sa vraj tá pofrontová oblačnosť trhať, tak poďme kam dôjdeme a nazad už bude hádam pekne.

Našťastie hrebeň nenudí – ideme po lúkach, každú chvíľu niečo – rozhľadňa a pomník na Stratenci, tabuľa a prístrešok v sedle Gežov, dvojkríž a vrcholová kniha na Veľkom Javorníku, rezervácia za ním a tak... Pohodlná trávnatá cesta, ideál na prechádzky aj na bajk. Klesanie od vlekov na Bútorky je síce prudké a hnusne roztraktorované, ale ďalej zas pohoda. O chvíľu sa už musíme otočiť (po nejakých 3 hodinách), ale prameň Kysuce si už nenecháme ujsť. Len to mazľavé blato! A samá zvážnica. Na bajku za mokra tadiaľto, mordor poriadny!

Pri prameni vypipľaný prístrešok, tak ochutnávame vodu, otáčame a počasie to otáča tiež – nad hlavami čoraz intenzívnejšie presvitá modrá. Cestou nazad sa otvárajú výhľady na „Valašské království“ - slovenský Absurdistan ostáva skrytý za stromami na druhej strane. Hádame, či to tam v diaľke vidno Lysú horu, konečne využívame rozhľadňu na Stratenci (jediný výhľad na Slovensko) a čaká už len šmýkačka po žltej na Podjavorník. Našťastie slnko a vietor ju čiastočne vysušili, tak sme po asi 6 hodinách nazad pri aute, kvalitne zablatení samozrejme :-)

Rišo Pouš