Z Lučenca do Veľkého Medera popri hranici - časť prvá

Alebo príbeh o parených buchtách, varených klobásach a pečených mozočkoch :o)

Diaľkové pochody sa stali mojou každoročnou náplňou dovolenky. Teším sa na ľudí, na nové kraje a zážitky, paradoxne sa teším aj na otlaky, boľavý chrbát a prebdené noci v mojom zradnom spacáku. Je to ako droga, všeliek, ktorý si proste musím raz za rok naordinovať, aby som z neho mohla počas najbližších pár mesiacov čerpať.

Minulý rok sa naše kroky ubrali trochu netypickým smerom, do končín len málo poznaných, k slovensko-maďarským hraniciam.  A prečo práve Veľký Meder? Je akousi dlhoročnou tradíciou v našom KST zúčastňovať sa letných turistických zrazov. Tie sa konajú každý rok v inom meste a my sa do miesta činu presúvame proste pešo.

Deň 1.:

Lučenec - Mašková - Ľuboreč - Lysec 716m - Imrov Kopec - Príboj - Senné

Účastníkov: 9

Posledné prípravy pred štartom spočívajú v minimalizácii batoha. Po čerstvej predpovedi počasia vyhadzujem z neho všetko teplejšie oblečenie a prihadzujem plavky a opaľovací krém. Počnúc dnešným dňom hlásia príchod vlny tropických horúčav.

V Lučenskom parku sa stretáme starí známi. Niektorí, čo s nami ísť nemôžu, prišli aspoň povzbudiť, pribudla aj jedna nová tvár do kategórie „výcvik mladých svišťov“. Vyrážame plní elánu, no rezké tempo nám vydrží tak po Lučenské kúpele (cca 20 minút!). Po vylodení sa na šírych poliach nad Maškovou nám prudké slnko zotrie úsmev z tváre. Aspoň nám je hneď všetkým jasná stratégia - hlavné bude neumrieť na úpal a dehydratáciu. Takže musíme využiť v maximálnej možnej miere každý kúsok tieňa a každý dostupný zdroj tekutín (rátajú sa aj lesné plody a krčmy).

Za Ľuborečou sa nachádzajú Tatárske pivnice len kúsok od chodníka. Poniektorí odmietajú ich obhliadku, je to do kopca :o) My ostatní sme však uspokojení, lebo v pivniciach je príjemne chladno a za tú dvojminútovú zachádzku to určite stálo. Zato stúpanie na Lysec je už iná káva. Horúčava graduje, muchy žerú, vetrík nepofúkne. Výhľadov v letnom opare tiež nie je veľa. Po oddychu na vrchole nás čaká tvrdá realita nepoužívaných, turistami zabudnutých chodníkov. Značka sa často stráca v húštine rozrastajúceho sa černičia. Najskôr sa snažíme preraziť krížom, no doškrabaní sme až popod pazuchy. V kombinácii so slaným potom je to fasa pocit. Pri snahe obísť to lesom zas niekoľkokrát blúdime. Vydýchneme si až na Imrovom Kopci, kde konečne môžeme nasadiť sandálky. Rozpálený asfalt mi mierne naleptáva podrážku aj napriek podvečernej dobe.

Tajný plán ešte dnes dôjsť do Koprovnice stroskotáva už v Sennom. V krčme. Čapák aj Kofola idú na dračku, ako bonus máme na ulici k dispozícii starú pumpu s ľadovou vodou a hojne zarodené čerešne. Morál prudko klesá. Jeho posledné zvyšky zakapú s príchodom pohostinného starostu, ktorý nás častuje tuhým mokom a ponúkne nocľah so sprchou priamo na obecnom úrade. Niektoré ponuky sa proste neodmietajú! 

Deň 2.:

Senné - Koprovnica - Horné Strháre - Modrý Kameň - Horné Plachtince - Španí laz 643m - Príbelce - Čebovce

Účastníkov: 9

Ráno je kruté. Po hektolitroch Kofoly vstrebaných predošlý večer som toho veľa nenaspala. Namiesto raňajok si dávame opäť erárne čerešne, vraciame kľúče od OcÚ s poďakovaním starostovi a na svitaní vyrážame vpred. V Koprovnici stretáme prvého človeka, ktorý nás ochotne zavedie k miestnej rarite – vyústeniu vodného tunela z Horných Strhárov. Ten slúžil na odklon vody s cieľom zabrániť prevaleniu veľkej vody do podzemia, v ktorom prekvitala banská činnosť. Vody v tuneli je málo, láka nás predstava prejsť na druhú stranu touto 1km dlhou skratkou, no nakoniec predsa ostávame verní značke a Strháre dobyjeme pachtiac sa cez kopec.

Teplota medzitým výrazne pokročila, začíname sa trápiť. Do Modrého Kameňa treba prekonať ešte jeden horský hrebeň. Čo čert nechce, značku strácame tesne za dedinou a tak sa horou predierame kombináciou zarastených lesných ciest a chodníčkov divej zveri. Spoliehať sa na intuíciu v tomto teple však nie je zrovna najlepší nápad. Asi po dvoch hodinách nás hluk dovedie do akéhosi kameňolomu. S údivom zisťujeme, že sme naspäť nad Hornými Strhármi. Už viac nešpekulujeme, zničení teplom a blúdením schádzame späť do dediny, kde sa nás s ľútosťou ujme miestny starosta a vlastným autom nás odvezie do Modrého Kameňa.

V Modrom Kameni dávame dlhšiu pauzu. V obednom úpeku kašleme na obhliadku hradu aj návštevu kalvárie, zaujíma nás len sortiment čapovaných tekutín a možnosť schrupnúť si na tienenom trávniku najbližšieho pohostinstva. No čas tlačí a aj tento „svätostánok“ musíme opustiť. Kým sa cesta uberá lesom, je to ešte ako-tak znesiteľné, na otvorených lúkach mám pocit, že sa mi už odparujú aj očné buľvy. Sviežosť v papuli sa snažíme udržať aspoň konzumáciou nájdeného ovocia. Pri prechode cez laznícke osídlenia zanechávame za sebou spúšť. Nemali nechať tie maliny trčať na cestu! V Horných Plachtinciach sa schyľuje k vzbure. Nemajú krčmu a morálku už nič iné nezachráni. Partia sa delí na tých, čo už do kopca odmietajú ísť a zopár zvyšných bláznov. Na Španí laz sa štveráme už len štyria. No nebanujeme. Výhľady zhora sú tým najkrajším, čo sme dnes videli.

Pri zostupe si už voľkáme a tešíme sa na výdatnú večeru v motoreste v Čebovciach. No niekto tam hore má s nami iné plány. Akoby blúdenia dnes nebolo dosť, je nám dopriate opäť. A tak sa omylom ocitáme o jednu dedinu vedľa a do cieľa ťapkáme po horúcom asfalte. Najhoršie však ešte len príde – motorest je zavretý. A súdiac podľa schátraného zovňajšku je to tak už niekoľko rokov. Výdatnú slinu na čapáka vtiahneme opäť do tlamy a chystáme sa na bivak. Už takmer za tmy prichádza zvyšná časť výpravy, ktorá obchádzala Španí laz po asfalte.

Deň 3.:

Čebovce - Seľany - Kamenné Kosihy - Vinica - Veľká Ves nad Ipľom - Ipeľské Predmostie - Drégelypalánk - Drégelyvár 444m

Účastníkov: 8/6

Noc bola luxusná. Príjemných 20°C a nádherný spln. Ešte keby chlapi toľko nechrápali. Snažíme sa vyraziť na cestu čo najskôr. Čaká nás totižto asfaltový deň a obloha bez mráčka sa netvári, že by nám to chcela nejako uľahčiť. Zanechávame za sebou nášho nováčika – Katku, ktorá to vzdáva kvôli obrovským otlakom. V Seľanoch v obchode dopĺňame zásoby a zakladáme piknik. Starosta nás vpúšťa do priestorov priľahlého obecného úradu, kde si každý užíva svojich pár minút na záchode. Ach, niet nad keramiku :o)

Ďalšie putovanie sa akosi zlieva do jednej machule. Stále asfalt, stále teplo, komunikácia čoraz biednejšia. Vo Vinici sa skladáme na predčasný obed, hlavne aby sa telo aspoň na chvíľu stiahlo kamsi do tieňa. V miestnej reštaurácii vidíme prvýkrát na vlastné oči to, čo sme doteraz len tušili. Vonkajší teplomer ukazuje už pred obedom brutálnych 39°C! To už je prisilná káva aj pre nás, na južnom Slovensku odchovaných. Z podniku sa nám nechce, v nádeji vyčkávame aspoň pár obláčikov, no márne. Predseda to od nudy vzdáva a odchádza vopred sám. Ďalší dvaja sa s nami lúčia kvôli zdravotným problémom. My ostatní balíme hlavy do mokrých uterákov a asfaltujeme za predsedom. Jedinou útechou sú nám sladké čerešne okolo cesty, aj keď v tom úpeku začínajú chutiť ako varený kompót.

Do Ipeľského Predmostia to ako-tak dobojujeme. Koná sa tam práve Deň obce, tak si pozrieme vystúpenie folkloristov-geriatrikov, poniektorí si dajú guľáš, ale celkovo nás to neoslovuje. Po slovensky totižto ani ťuk. Berieme to ako predzvesť, že už o pár minút prekročíme SK-HU hranicu po novom drevenom moste cez Ipeľ. Za hranicou nás čaká nielen rečová bariéra, ale aj stáda nenažraných komárov, ktoré sa zvesela liahnu na Ipeľských mokradiach. Repelenty nepomáhajú, oháňaním ich len dráždime. Polocvalom zanechávame za sebou Drégelypalánk, no čím viac sa ponárame do lesa, tým sú šelmy krvilačnejšie. Za súmraku prichádzame k výdatnému prameňu, pri ktorom je veľký drevený prístrešok. Takmer ideálne na nocľah. No ku komárom sa tu pridávajú aj ovady a kliešte.

Presviedčam ostatných, aby sme si vyšliapali ešte niekoľko stoviek výškových metrov na hrad a prespali radšej tam. Nestretáva sa to s nadšením, ale idú. Výšľap je riadne strmý, no čím vyššie sme, tým viac pofukuje príjemný vietor a komárov ubúda. Zrúcanina hradu Drégelyvár pôsobí na nás ako oáza v púšti. Poctivo zrekonštruovaná, osamelá, so širokými výhľadmi. Stelieme si pod mladým listnáčom na najvyššom bode hradu. V dolinách sa pomaly zapaľujú svetlá a my sa po pohári dobrého vínka ukladáme na jeden z našich najkrajších nocľahov pod širákom.

Deň 4.:

Drégelyvár - Királyháza - Nagy-Mána-hegy 707m - Csóványos 939m - Szabó-kövek - Nagy-Hideg-hegy 865m - Kisirtáspuszta

Účastníkov: 6

Budíme sa s krvavočerveným slnkom na obzore. Pomaličky sa súkame zo spacákov v ústrety novému tropickému dňu. Hneď zrána si dávame orientačný hlavolam spleťou lesných ciest s maďarským značením. Terén dosť nezáživný, stále lesom, teplota už ráno atakuje 30°C. Keď naďabíme na silný prameň s pekným posedením, je to pre nás jasný pokyn k spáchaniu celotelovej hygieny – aj napriek tomu, že komáre a ovady žerú ako po týždňovej diéte.

Výrazná ťažobná činnosť za Királyházou je predzvesťou orientačných problémov. Lesný porast v najbližšom úseku je buď taký preriedený, že sa ocitáme pod priamou paľbou slnečných lúčov, alebo sa značka stráca v spleti popadaných stromov. Vrcholový trávnatý hrebienok Nagy-Mána-hegy je pre nás odmenou len čiastočne. Síce ponúka pekné scenérie a výhľady, ale slnko velí stiahnuť sa opäť do lesa. Ten je aj v ďalšom úseku značne poznačený kalamitou. Zatiaľ sme nestretli ani živú dušu a na najbližšej križovatke turistických trás mi je aj jasné prečo. Z tejto strany je chodník cez Nagy-Mána-hegy uzatvorený kvôli kalamite... Kým dorazí zvyšok partie, vyruší ma z letargie slušná črieda diviakov, čo si pokojne krochká len kúsok odo mňa v lesnej priehlbine.

Hustota človečiny zrazu podozrivo narastá. Súvisí to s blízkosťou vyše 22-metrovej rozhľadne Csóványos. Na najvyššom poschodí je tieň a svieži vetrík, výhľady v plnotučnom opare ma až tak neberú. Na chvíľu si líham na sedačky a v momente zaspávam. Stáva sa mi to teraz často – to ukrutné teplo ma oberá o veľa síl. Preberie ma len ruch zdola, to sa už naši zberajú na odchod. Ktosi im poradil, že na chate asi hodinu odtiaľto predávajú pivo. Len s nevôľou schádzam z „môjho raja“ do reality vyprahnutej rozhorúčenej krajiny.

Lesný chodník, miestami lemovaný skalnými útvarmi, nás vypľúva na lúkach neďaleko turistickej chaty Nagy-Hideg-hegy. Už vidieť jej strechu. Na jazyk pri tom pohľade automaticky vybiehajú v tejto horúčave také vzácne sliny. No jediný chlap idúci v protismere nám oznamuje, že obsluha chaty práve odchádza. Už len smutne pozeráme do zvíreného prachu za vzďaľujúcim sa autom. Zlosť je priam hmatateľná. Na veľkej opustenej terase sa skladáme do tieňa a ideme pohľadať aspoň nejaký zdroj vody na doplnenie zásob. Na naše prekvapenie je však chata otvorená. Zamknutý je akurát malý bufet v rohu jedálne, kde sa nám spoza skla výsmešne vyškierajú orosené plechovky. No nebol by Slovák Slovákom, keby aj z tejto situácie niečo nevyťažil. Zisťujeme, že na poschodí sú funkčné sprchy. Netreba nás dlho núkať. Kým sa všetci prestriedame, umyjeme, operieme, aj chlapíci na aute sa vracajú. Takže nakoniec nám je predsa dopriate aj to chladené plechovkové.

Pookriali sme, muchy si nás už nebudú mýliť s hlavným zdrojom svojej obživy, načim ísť ďalej. Motáme sa väčšinou lesom, nelogicky vedená značka nás popreháňa húštinami okolo potoka, aj keď kúsok opodiaľ sa vinie pohodlná lesná cesta. Podvečer prichádzame k stanici úzkokoľajky Kisirtáspuszta v hlbokom lese. Pripomína mi to našu Vychylovku. O bivaku je rozhodnuté behom sekundy – nikde ani nohy, k tomu pekné posedenia a zdroj pitnej vody. Pred spaním si naordinujeme hody. Cez deň v tej horúčave nám jesť veľmi nechutí, a tak to musíme dobehnúť teraz.

Text:   Jana Jaraba

Foto: Jaraba, Evka, Jelka, Paľo