Zázrifská 100

S takýmto menom sa narodila nová stovka na našej scéne. Lebo Jogošíci si na seba uplietli bič a ku svojim tradičným detským tratiam (43 a 71 km) pridali aj dospelý variant. Na druhej strane to mali jednoduché, lebo ku dvom okruhom (cez Pupov a cez Minčol) len pridali tretí, cez Osnicu. Tak sa zrodil na naše pomery nevídaný ultrakoncept, kedy sa nebeží okruh alebo čiara „z bodu A do bodu B“, ale taký „trojlístok“ s epicentrom v centre Zázrivej. Až tretí zbeh ku amfiteátru bol cieľový. Veci neznalých ultrášov na toto šialenstvo lákal prívlastok „najľahšia stovka na Slovensku“ s parametrami 101 km / 3800 v. m. a orgom uverilo 130 bláznov, čo bol zároveň aj limit (odštartovalo vraj 101). Inak na všetky trate prišlo cez 400 ľudí, takže celkom masofka. Takže tu nižšie je mapka, ako to vyzeralo, aj keď nepresne, lebo som si fajne zabehol hneď v závere prvého kolečka, keď som v bordeli pod nohami prehliadol odbočku. Kým ale kiláky zhruba sedeli, prevýšenie ani náhodou. Aj sme sa viacerí divili, kde by v tých strminách okolo dediny Jogošíci našli toľko roviny. Takže plus dobrých 700 m oproti propozíciám:

Zišla sa konkurencia nevídaná, skoro všetci slovenskí mimozemšťania sa dostavili, čakali sa poriadne hukoty. Malo to byť aj fajne behavé, tak sme viacerí tipovali víťaza okolo deväť hodín. Nakoniec Patrik Milata za rovných 10 – a nie len to prevýšenie navyše bolo na vine. Kto pozná miestnu „geológiu“, vie, že blato je tam na cestách aj mesiac po daždi. Navyše vylepšované traktormi a autami. Teraz bol deň po daždi a ťaží a jazdí sa tam všade intenzívne. Do toho na mrte prekážok ako na Spartanovi, no radosť nohy si lámať. Zato ale výhľady bombastičné a krajina samôt a osád, lesov a lúk neskutočne strakato krásna a pestrá – len škoda, že sa bolo treba najmä pod nohy pozerať. Podrobnejší prehľad poskytne fotogaléria, tu teda len základná charakteristika tých troch okruhov. GPX je na stiahnutie hore a fotky na Zonerame sú TU .

Začali sme okruhom „malofatranským“ (31 km) – najprv veľa asfaltu cez dedinu a do Bielej, medzi tým nevábna, široká lesná cesta. Spevnená, takže blata pomenej. V Bielej strmá zachádzka ku prvému krmelcu pod dvoma zvoničkami vo svahu, nad domami. Panoráma Rozsutca a Stohu v rannom slnku a nástup do poriadne dlhého a čoraz strmšieho stúpania na Osnicu. S obojsmerkou v závere, kde v strmom lese bola radosť šmýkať sa po čerstvom slize.

Súperi odkontrolovaní, tak davaaaj z Medziholia popod Rozsutec do Príslopu, po žltej. Krásny traverz! Na záver miestna špecialitka – takmer neexistujúci, miestami „štvornožkovací“ chodník ponad bralá Čapice (875 m), s výhľadmi do hlbokej jamy, kde sa krčí Biela. Strmý zbeh do Zázrivej je naopak otočený na sever, ukazuje dominanty Oravskej Magury, ktoré sme sa chystali okúsiť onedlho. Len škoda, že výhľady sú krížom cez poťažobný bordel a vyholené stráne.

V cieli nás nakŕmili a už nás hnali do druhého okruhu, „oravsko-magurského“ (30 km). Najprv poriadne strmo hore na Javorinku, s plným bruchom sa niektorým aj ťažko stúpalo. Nižšie cez lúky, oplatilo sa obzerať dozadu. Potom stále strmšie lesom. Modro značená hrebeňovka na Minčol by aj bola teoreticky rýchlo behateľná, to by ale práve tam nesmelo byť buď bahno, alebo preliezky, alebo všetko naraz. Bol to miestami boj! Ale bola aj pekná čučoriedková divočinka na Paráči a lúky okolo Vasiľovskej hole. A asi v tretine hrebeňovky čakal ďalší krmelec.

Ďalšia obžerstvovačka na Kubínskej holi padla vhod, pred dlhočizným a spočiatku aj strmizným zostupom nazad do Zázrivej. Výhľady exkluzívne, aj keď pre rýchlejších proti slnku a už aj cez zakalený vzduch, ako sa vlhkosť zo zeme dvíhala a zárodky búrkových mrakov vytvárala. Oskar poriadne prikuroval. Dole potom výbeh z lesa na lúky znamenal pohľady najmä doprava, na Javorinku a spol., až na asfaltke tesne nad dedinou sa v plnej kráse ukázali dominanty malofatranské.

Dole nás orgovia hnusne ojekabátili, poslali nás hneď dole dedinou, bez prebehu cez cieľový priestor, asi aby sme neodjedali finišerom z kratších tratí. Ale kto chcel, mohol si odbehnúť sa nadžgať, zas tých vari 200 m je nič. Lebo ku krmelcu priamo doma u Jogošíkovcov to boli ešte nejaké štyri kiláky a jeden kopec. A ohrievač bežal na plný výkon, hlavne na asfalte dole dedinou (v protismere záveru prvého kola) to bola chuťovečka. Našťastie aspoň začiatok stúpania potom vedie hlbokými lesnými tieňmi. A aby sme si zaslúžili, záver ku kolibe strmóóó dole – s vedomím, že takisto strmóóó sa budeme musieť štverať nazad hore, pod Pupov.

To už sme teda boli na začiatku posledného okruhu, „terchovského“ (40 km). Bol najbehavejší, v prvej polovici v traverze popod ten Pupov (1096 m - najvyššie slovenské bradlo), cez malebné osady a s parádnymi výhľadmi cez dolinu na hrebeň Krivánskej Fatry. Dobré bolo, že sa poriadne zaťahovalo, v diaľkach miestami aj pršalo a hrmelo, nad nami ale nič. Zbeh do rozhicovanej a hučiacej Terchovej, priamo do city, po lúkach, bol pod mrakom príjemnejší.

Zato štveranie ku kontrole na rozhľadni „Terchovské srdce“ (aj keď tvarom pripomína mnohým vraj iný orgán) po južnom svahu, to zas bol zážitok! Ešte, že krátky. Isteže bolo treba vyliezť až hore, ale ako tam parádne fúkalo!!! Aby sme však ani v tomto okruhu nezleniveli, museli sme sa vydriapať od rozhľadne pod Mravečník. Tiež chuťovečka – čím vyššie, tým strmšie. Ešte, že väčšinou v lese. Nasledoval pozvoľný zostup po šotoline, k prestretým stolom v sedla Lutiška, na najvzdialenejšom bode a približne v polovici okruhu.

Nejakých 20 kilákov do cieľa, v podstate cieľová rovinka, len s malou, pre zdevastované nohy zákernou vsuvkou – strmou odbočkou dole a zas hore popri zvoničke u Marunov. Tam bola posledná kontrola a aj niečo tekutô do gágora mali. Pevnô do bruška (ako je na stránke akcie písanô) už nie. Inak by to ostatnô bolo teoreticky krásne behateľnô, ale veď vieme... Niekde bol aj problém, kade sa tým trasoviskám vyhnúť. Spod Kýčerky ale už len pekný traverz lesom, zbeh Tesnou dolinou po cyklotrase a na záver dva malé hupáčiky cez grúniky medzi dolinami, popod Pupovec a Pálenicu. A cieeeeeeeľ!!!

Takže: fajnô to bolo – krajina krásna, len to pod nohami! Taká Lazovka, Javornícka či Rusínka sú isto behateľnejšie, ak by chcel niekto porovnať, ale ako všetky, je aj táto akcia pripravovaná s láskou a znalosťami - a to je vidieť, a preto sa sem oplatí prísť. Uvidíme, či aj budúci rok, ale ak nie, aj na kratšie trate. Vďaka všetkým, ktorí toto pre nás šialencov sú ochotní zorganizovať.

Rišo Pouš