Život na lane: Zibrínovci

Zdeno ZIBRÍN (*1931 Brezno +2004 Králiky ) a Olga ZIBRÍNOVÁ (*1931Praha)

Musí sa dlho hľadať, kým sa nájdu manželské páry, ako to náhoda chcela u týchto dvoch ľudí. Narodení v tom istom roku, zaľúbili sa nielen do seba, ale aj do toho istého športu – horolezectva. Obaja boli členmi národného družstva, našli sa pre seba na sústredení československých horolezcov. Obaja dosiahli na domácich aj zahraničných horách vynikajúce výkony, obaja boli vyznamenaní odznakom Majster športu, boli aj na tých istých expedíciách v zahraničí. No a na čo nesmieme zabudnúť, obaja boli (Olga ešte je) členmi Slovenského horolezeckého spolku JAMES. Okrem toho obaja vyštudovali popri vrcholovom športe vysokú školu, čo je tiež pozoruhodný výkon.

Ich cesta na horný rebríček výkonov bola ale skoro extrémne odlišná. Olga sa k lezeniu dostala klasickou cestou, typickou pre českých lezcov – lezením na pieskovci, lebo takých útvarov je v Čechách veľa. Napríklad Prachovské skaly, kde vyrastal aj Radan Kuchař, Zdenov neskorší lezecký partner. Tu sa všetci naučili liezť bez skobovania, voľne, na trenie, technicky, nie len silou. Tým sa v lezeckej dvojke kvalifikovali na prvý koniec lana.

Zdeno sa k lezeniu dostal „cez zadné dvierka“. Bol talentovaný lyžiar, dorastenecký majster Slovenska v obrovskom slalome. Dobehol ho ale osud mnohých zjazdárov – počas jarných pretekov na Ďumbieri, už dole pri takzvanom Lieviku bola neupravená trať, kde mal strašlivý pád. Výsledok: dolámané nohy, pravá stehenná kosť dvakrát. Liečenie trvalo dlho a jeho sen o pretekárskom lyžovaní tým skončil (Ten istý osud stihol aj Vlada Tatarku, len v jeho prípade išlo o oko.). Hoci lekári hovorili o konci športovej činnosti, nebol by to Zdeno, keby nedokázal opak. Liezť môžem aj takto, povedal – a aj začal. Jeho postup bol, dá sa povedať, atypický. Sem-tam trochu poliezol na cvičných skalkách (vápenec, ktorý je kdekoľvek na Slovensku) a pretože bol už skúsenejší športovec, chcel hneď vedieť, ako to vyzerá na riadnych stenách v Tatrách. Bol meteorológom na Chopku, neskoršie aj na Lomnickom štíte, na Skalnatom plese. Nadviazal styky s tatrancami – s Kellem, Psotkom a inými, ale aj s Čechmi Slámom, Kuchařom a inými. Tak prakticky vpadol na hotovú lezeckú scénu. Kvôli svojmu zraneniu bol ale väčšinou kvalifikovaný na druhý koniec lana. Tak to potom praktikovali vo dvojke s Kuchařom, čo ale výborne fungovalo. Kuchař ako prvý a Zdeno ako člen pre všetky prípady. Zdeno trénoval veľmi tvrdo, robil aj nosiča. Kto vynesie z Trangošky na Štefáničku 96-kilovú cisternu s petrolejom ako on, musí byť už medveď. Aj počas štúdia trávil každú voľnú chvíľu v Tatrách a v roku 1957 skončil chémiu v Bratislave ako inžinier. Prelezenie alpskej trilógie Matterhorn, Eiger, Grandes Jorasses spolu s Kuchařom ho zaradilo medzi nezabudnuteľných slovenských horolezcov.

Olgu to ťahalo z pieskovcových veží v Čechách tiež na vážnejšie lezenie do Tatier, kde mala obľúbené miestečko na Téryho chate. Tu totiž chatárčil Jarda Sláma, ktorý bol jej partnerom na lane. Zanechali spolu napríklad stopy v podobe prvovýstupu východnou stenou Lomničáku, Olga ešte s dievčenským menom Lásková. Na Čiernom štíte má Zdeno prvovýstup s Psotkom, ale aj Olga s Jiřinou Žebrákovou (to boli už obe v reprezentácii). Táto túra ale skončila tragicky. Olgina spolulezkyňa mala cestou dolu smrteľný pád, keď sa rozhodla pre zostup cez Papirusku a nie normálkou ako Olga. To sú spomienky, ktoré ostanú.

V civilnom živote bola Olga učiteľkou na vysokej škole a prvou riaditeľkou bystrickej hvezdárne na Vartovke. Samozrejme aj výkonnostní športovci vedú normálny privátny život, muselo sa aj niekde bývať. Zibrínovci postavili dom pri lyžiarskom areáli v Banskej Bystrici, neskoršie jeden v strede mesta a na starobu zase jeden, pod lyžiarskymi svahmi na Králikoch, kde Zdeno aj zomrel.

Samozrejme ako dlhoroční kamaráti sme sa stretávali ešte v časoch lyžovania a Gipsy sa pridal k nám. Malé výlety do Tatier Zdeno neplánoval, to sa dialo náhodou. Stretli sme sa napríklad náhodou v mliečnom bare, padla otázka čo robíte v sobotu – nedeľu, poďte s nami na Gerlach. Tak sme vyliezli hranu – Szczepaňského, Olga chcela viesť. Prebehli sme na Skalnaté pleso, spravili sme Motyku a namiesto motorky sme šli domov na Škode kombi. Alebo: Jano, ideme na šmelinu do Zakopaného, nylonové košele a lyžiarsky výstroj. Tak sa išlo. Spontánne boli aj také veci ako prvý prechod hrebeňa Nízkych Tatier v zime na lyžiach. Rok 1962, zostava Olga, Zdeno, Painel (Rakúsko), Tatarka, Banko. Kráľova Hoľa – Donovaly. Nedebatovalo sa o problémoch, jednoducho sa išlo.

Normálne sa chodí na spoveď do kostola na očistku, to nešlo. Zdeno bol evanjelik a kostoly poznal len zvonku. Po takzvanej nežnej revolúcii bola možnosť sa pozrieť do zápisov ŠTB. Tam figuroval Zdeno ako agent. Našlo sa (a opodstatnene), mnoho ľudí, ktorí ho začali kritizovať, hlavne anonymne po jeho smrti. Vraj reprezentant, ktorého si kúpili ako špióna na vlastných kamarátov, mal ich udávať. Aby tieto ohováračky konečne skončili, som jeden z mála ľudí, ktorí poznajú pozadie toho zápisu do zoznamu agentov.

Sem tam si každý niečo vypije, tak aj Zdeno. Bol aj verejne známy výrobou svojej slivovice „ZIBRÍNOVKY“. Keď sa niekde v kaviarni niečo vypilo, bol Zdeno závistlivcami hneď udaný na polícii. Vonku pri jeho aute ho už čakali a tri razy mu vzali vodičák. Druhý raz som to zažil osobne. Zdeno práve prišiel z Kaukazu – tam sa nekonformne zachoval k sovietskym zákonom, poslali ho domov a navyše mu vzali "Majstra športu". To bol dôvod zapiť smútok a robili sme to my dvaja v Bystrici, v kaviarni v Národnom dome. Auto stálo teraz ďalej, pri malej stanici. Až o štvrtej sme vyšli von. Museli nás sledovať – až pri aute sa objavili a vodičák bol zasa fuč. Po čase ho dostal, ale po tretí raz si ho zavolali na ŠTB k tajným policajtom a dostal hneď podmienku: alebo podpíše spoluprácu, alebo ostane bez vodičáku. Kvôli práci a športu nemožná vec, musel podpísať.  Každému môžem potvrdiť, že Zdeno mal charakter a nikdy nikoho neudal. Hoci sa neskôr vypomstil režimu tým, že keď sa stal riaditeľom Biotiky v Ľupči, vyhodil všetkých vedúcich komunistov a nahradil ich odborníkmi. Dúfam že to stačí na vysvetlenie, taký osud chytil za komunizmu mnoho ľudí. Šaňo Luczy dostal tiež ponuku špiónovať za peniaze, tak ušiel radšej do Švajčiarska.

Jano Banko