Kuriozity alebo stratená sloboda

50. a 60. roky sa dajú označiť ako roky neslobody, a preto bol útek z normálneho občianskeho života veľmi dôležitý na udržanie psychickej rovnováhy. Útek do športu bol jednou z možností, kde sme sa mohli cítiť voľní a spokojní. Lyžiarske pretekanie poskytovalo možnosti cítiť sa slobodný, boli sme v horách, kde bolo viac svišťov a kamzíkov ako politických funkcionárov. Tu uvádzam niekoľko príkladov, kde aj sloboda konania športu v horách bola väčšia, ako je dnes.

Vysoké Tatry boli otvorené pre lyžiarov, horolezcov, vysokohorských turistov, s možnosťou prenocovania v stane v dolinách, v lete hneď pri snehových poliach, na špeciálnych bivakovacích miestach, a samozrejme na chatách. Horolezci a lyžiari využívali tieto možnosti veľmi intenzívne. Robili sa letné aj zimné tábory, tréningové sústredenia, ale aj lyžiarske preteky.

Ako príklad môžem uviesť „Rozlúčku so snehom“ – to bol obrovský slalom vo Veľkej Studenej doline, pod Javorovými štítmi, koncom mája, veľmi obľúbené podujatie. Veľkú odozvu mal aj medzinárodný letný slalom vo Veľkej Zmrzlej doline, kde sa stretala lyžiarska elita. Hore sa stanovalo, inštaloval sa pomocný vlek. Bolo to náročné podujatie, lebo materiál aj časovacie zariadenie bolo nutné vyniesť zo Zeleného plesa hore na pleciach. Dole za Brnčalovou chatou bolo volejbalové ihrisko, tam sa intenzívne hrávalo. V blízkosti chaty bolo miesto na rozloženie stanov. Bolo to vtedy natoľko slobodné, že Eva Malá z Prahy, majsterka republiky, bývala celé leto v stane hore pri snehu, aby využila ranné hodiny s dobrým snehom na tréning.

Smeli sa robiť aj také veci, že východní Nemci, vysokohorskí turisti, mali postavené stany na hrebeni Baraních rohov. Že sme takéto podujatia často využívali na duševnú regeneráciu, bolo skoro samozrejmé. Ísť znova dole, do nepríjemných mestských podmienok, to každému ťažko padlo. K týmto spomienkam len toľko: dali sa prežiť aj tie politicky nepríjemné časy, aj keď raz stačilo. Každý si hľadal cestu, ako prežiť.

Jano Banko