Sekaniny v turistickom režime

Názov známy dnes najmä horolezcom. Andezitová skalkárska oblasť dostala svoje meno podľa mini lyžiarskeho strediska pod hrebeňom Vtáčnika, v Baškovej doline, nejakých päť kilometrov nad obcou Lehota pod Vtáčnikom. Do povedomia sa dostáva približne od r. 2016, kedy bola po vyše dvoch rokoch príprav oficiálne otvorená (lezeckým maratónom). Dnes je tam v štyroch sektoroch takmer 400 ciest – väčšina z nich v príjemnom tieni dospelého lesa. Aj keď aj výnimka sa nájde - dosť čerstvá a nie veľmi príjemná, ale o tej neskôr.

Ochladenie koncom septembra aj so severným vetrom bolo tak na hrane – zima na ruky. Ale že v lese hádam duť nebude a slnko že tiež občas hádam vylezie, tak sa tri kusy turčianske rozhodli ešte poliezť, a pretože miesto v aute bolo, nanominoval som sa. Že kým ich to bude baviť, pobehám si to tam, a potom sa hádam ešte spolu prejdeme a čo – to mi ukážu. Je tam čo obzerať.

Cesta jasná, z dediny aj otabuľkovaná, nad dedinou nový asfalt, aj keď len taký ochotnícky, hojdavý. Zapichli sme to pri chate Smrečina, ktorá po vlaňajšom výbuchu už vyzerá znovu vo forme. Vtedy sa to našťastie zaobišlo bez obetí. Teraz však nejaké ťažšie ujmy hrozili – na lezeckej cti, podľa toho, čo som počúval cestou z parkoviska. Tak som radšej partiu nechal tak a išiel po svojom. Keď som ich po vyše troch hodinách neomylne našiel podľa nadávania na hnusnú zimu, akurát doliezali vari piatu cestu v sektore Radegast. Prístup? Jednoduchý aj pre neznalého: pri chate smerovník so žltými, novými tabuľkami (tá fotka vyššie). Ešte kúsok hore dolinou, rovnako nová tabuľka smerujúca do strmého svahu vľavo a pomedzi stromy už presvitajú skaly. Prehliadka sa dá zokruhovať popod skaly nazad ku chate, so zachádzkou strmo hore pomedzi skalné veže (A tie sú tu teda grandiózne!) na Jitkinu vyhliadku. Trochu som tam poležal v lístí, popočúval občasné nadávanie, ktorému som úplne rozumel, a častejší lezecký žargón, ktorému som takmer nerozumel, trochu som poprovokoval, a keď ich to konečne prestalo baviť, išli sme sa ohriať chôdzou a obzrieť, čo je nové v ostatných sektoroch.

Ďalší na rade bol sektor Nad bunkrom -  ešte kúštik vyššie do doliny, rovnako zreteľná šípka, tentokrát doprava cez potok a strmá chvíľa po chodníku lemovanom mužíkmi, až pod steny. Na pohľad trochu iná štruktúra toho andezitu, zdalo sa mi, ale rovnako príjemný chodník popod skaly. Nezišli sme popod ne až dolu na parkovisko, ale tesne pred sme odbočili - obzrieť zrekonštruovaný bunker a partizánsku nemocnicu (tiež taký bunker). Po žltej turistickej značke sme potom zišli k autu. Na skalách nad bunkrom je síce nakreslená vyhliadka, na tú sme už ale akosi pozabudli, lebo nás čakal zlatý klinec programu.

K tomu sme sa prepracovali z nižšieho parkoviska, ktoré je pod amfiteátrom. Nástup pod pôvodný, prvý sektor Salamandra viedol zrejme ešte nedávno po krásnej lesnej ceste, lemovanej poriadne veľkými skalnými mužíkmi. Takmer všetko to ale padlo za obeť vyčíňaniu ťažobnej techniky, tak len treba dúfať, že jazvy sa čoskoro zahoja. Akurát tieň dospelých stromov nebude na pár miestach ešte desaťročia. Toľko k tej výnimke.

Znovu sme poobzerali nástupy do ciest a miestne skalky aj infotabuľky k nim a tým zlatým klincom sa stal výhľad z jednej z veží, na ktorú miestni správcovia vytiahli krásnu feratku. Asi 200 m, ale poriadne strmých a členitých. Nie lanom, ale reťazou zaistených. Plus pár kramlí a schodíkov, úplná paráda pre zdatnejšieho turistu. Výhľad do kotliny aj na protiľahlú Jitkinu vyhliadku a nižšie v pohorí z lesa trčiace skalky. Ozaj pekný kút krajiny, pritom zdola to vyzerá ako samý les. Ale aj vyššie v doline je kadejakých skaliek a vežičiek ešte dosť, je tam čo objavovať. Ale to už sa tiene predlžovali a dýchala z nich zima, tak pomaly rýchlo dolu a davaj domov. Hádam zas niekedy ešte...

Rišo Pouš