Na bajku zo Spiša na Liptov, s výhľadmi na Tatry

Presnejšie zo Svitu do Podturne, po lúčnych a lesných cestách v podhorí Kozích chrbtov a Nízkych Tatier. Obchvatom Smolníka (995 m) do Lopušnej doliny, ponad Šuňavu a Važec ku železničnej stanici vo Východnej, ponad Biely Váh po cyklotrase k Čiernemu Váhu pri Kráľovej Lehote a poza Mních (1150 m), Selnice (1244 m), Zápač (884 m) a Kameničnú (928 m) do Liptovského Jána. Nenáročné jazdenie, lebo ozaj buď po lúkach, alebo po dobrých lesných cestách. Len zopár krátkych, rozbitejších, strmších úsekov, kde treba dobré nohy a techniku. V prvej časti panorámy Vysokých a neskôr Západných Tatier, v druhej (od Važca) sa ide viac lesom, v príjemnom tieni, občas cez horské lúky. Klasická šotolinovo-hlinená cykloturistika, v podstate by to bolo aj pre gravelistov. Ale už xc zdvihy a tlsté gumy zaručujú oveľa vyššiu mieru komfortu. Dokopy teda asi 70 km a 1600 výškových (gpx je hore), takto:

Podrobný opis je zbytočný, viac povedia fotky, tak len stručne k jednotlivým úsekom, navzájom odlišným. V tom prvom po Šuňavu ešte moc tatranských panorám nebolo (len jedna na úvod za chrbtom), zato veľa pohodlných lesných ciest na rozjazd – najprv dolinou poza Smolník, potom (po krátkom a strmom prejazde horizontu) Veľkou aj Malou Lopušnou dolinou. Pred Šuňavou najvyšší bod trasy, jediný nad 1000 m, a vlastne preklopenie zo Spiša do Považia, z povodia Hornádu do povodia Váhu.

Panorámy začali na veľkých lúkach pred Šuňavou – najprv sa raz nesmelo ukázala Kráľova hoľa na juhu, potom už ale tie „ozajstné“ Tatry na severe, ako som postupoval k Važcu po rozhraní lesa a lúk. Najkrajší úsek celého dňa.

Až do Važca som ale nezišiel – obchádzal som dedinu z juhu. Striedali sa tam pekné lesy a udržiavané pasienky, pod kolesami najprv tráva, ale potom zväčša šotolina. Len jeden menej pohodlný, strmší, hrboľatejší úsek na začiatku klesania do Východnej, popod Klobušov (955 m). Isteže, celé by sa to dalo aj inokade, napríklad okrajom dediny, popri jaskyni a dolinou Bieleho Váhu. Ale toto bol myslím krajší variant, aha:

Od železničnej stanice Východná až po Kráľovu Lehotu je to ozaj pohodové pojazdenie po rovnej a širokej lesnej šotoline, v príjemnom tieni lesa, stále doprava – doľava a len jemne hore a dole. Zelená cyklotrasa č. 5454. Sprava hučia vlaky, Biely Váh nevidno. Ku koncu nakukli cez dieru v lese aj Západné Tatry:

Následný „obchvat“ masívu Mnícha je jednoduchý – modrá cyklotrasa č. 2432. Štyri plynulo a ľudsky stúpajúce kiláky do sedla Príslop, po širokej šotoline, potom štyri kiláky strmšie dole do Malužinskej doliny, po takej „trochu prírodnejšej“ lesnej ceste. Po intenzívnej ťažbe dreva v nedávnej minulosti už sa všade naokolo dvíha nový les, na pravej strane sú časté výhľady na vrcholové bralá masívu:

Najväčší „záhul“ ma čakal pod Selnicami, v stúpaní po zelenej značke do svahov nad Michalovskú dolinu. Na pár stovkách metrov je to superstrmé. Ono by sa to dalo vyjsť, len prach, voľné kamene a erózne ryhy... Ale v úvode strminy studnička dobre padla, nad hlavou krásne bralá a okolo lúky, lesy, chaty. Naopak zjazd na horný koniec Liptovskej Porúbky je potom rýchly, rovný a pohodlný.

Tak a ešte posledné stúpanie a posledný obchvat kopca – poza masívy Zápače a Kameničnej, stále po „Náučnom chodníku k minerálnemu prameňu“. Po sedlo Vislavice je to aj cyklotrasa. Za odmenu na záver podkladom aj sklonom príjemné, tienisté lesné cesty. Z poslednej serpentíny v zjazde už aj čiastočný výhľad na Liptovský Hrádok:

Po výjazde z lesa som zvážil možnosti a vyhral smer doľava, cez Liptovský Ján do Podturne. Aby bolo pred odchodom vlaku o pár minút viac času na kofču, napríklad :-)

Rišo Pouš