MTB rozjazd v martinskom podhorí Veľkej Fatry

Tak som uložil chlpaté pásy na letný spánok, lebo som sa dozvedel, že v Turci už aj severné svahy sú obschnuté. Teda zvážnice na nich. Po suchej zime a rekordne teplom februári niet sa čo diviť. Namazal som, nafúkal som a vyrazil som, radostne trúsiac kúsky zaschnutého jesenného blata z rámu. No len na domáce ihrisko, že keby mi dochádzalo, nech sa viem chytro vrátiť. Polka marca, teplota ako začiatkom mája, zvykáme si. Príroda zatiaľ hádam tiež, uvidíme... Nakoniec som natočil nejakých 50, nohy celkom stíhali, len zadok nie. Sedlo – najslabší kus výbavy na mojom mtb. Bola to nakoniec len taká improvizačná motanica s niekoľkými slepými zachádzkami. V severozápadnom podhorí VF za Martinom je na mrte ciest a chodníkov cez lúky, remízky a lesíky. Zabrúsil som ale aj do dolín, gpx je hore:

Na úvod Bukovina nad Sučanmi. Pekne rozjazdom po novom asfalte do Košút, poza Atilov hrob na starý asfalt a potom už šotolina a hlinený okraj poľa - poriadne strmo hore brehom. A teplo ako v lete. Vyššie v tieňoch lepšie, len pár úsekov zahádzaných konármi, ktovie prečo:

Zjazd do Sučian ochladil motory, prvá slepá zachádzka k vodojemu, potom typické tunajšie rozľahlé lúky a na záver strmý výšľap na sučiansku Skalu. Tam stádo štvorkolkárov a poriadny smrad okolo nich. Tiež „vychutnávali“ ticho a prírodu.

Od Skaly výhľady ku Krivánskej Fatre a pohodovka zas po lúkach, cez Štiavničku až pred Podhradie. Príjemne sa to tam vlní po zelených lúčnych cestách popod les. Otočil som to nad vstupom do doliny potoka Máleník – cesta totálne rozmlátená po sťahovaní dreva. Na úvod si netreba kaziť chuť, že?

Tak nazad, a že si teda dotankujem minerálku nad Štiavničkou. Predtým som navštívil miestny „staroslovanský“ Stonehenge. Nooo, len potom akosi k tomu tankovaniu neprišlo, lebo ako som sa prichytil lesnej cesty smerom do Podzámku (ponad prameň), už som sa jej nepustil, nechcelo sa mi dole strmo schádzať. Šaaaak aj v doline vody dosť.

Od Podzámku druhá časť výletu – skôr plynulé a dlhšie stúpania po dolinových zvážniciach, oproti množstvu krátkych a strmých brdkov na úvod. Ale zas viac „lesohospodársky použitých“ ciest. Poriadne hnusne je v Kľackej a Kantorskej doline teraz. Vyrúbané sú, zablatené a ani zeleň tú brutalitu ešte nezakrýva. Ale na tréning ok. Tak najprv doľava do Kľackej, dal som si kolečko cez Struháreň, s výhľadmi na Katovu skalu a Prieložnicu. Na jeseň som sa tam po blatách motal poklusom ( TU ):

Po strmom zjazde bočnou dolinkou nastal pokus o Kantorskú dolinu. Zámer prebojovať sa popod Lučenec a najmä Veľký vrch (724 m) na lúky medzi Podzámkom a Sklabiňou nevyšiel. Zas vďaka usilovnej práci LKT. Hej, už dole v doline to nevyzeralo optimisticky:

Nevadilo, užil som si trochu asfaltu a vydriapal sa na lúky nad Sklabinským hradom. Aspoň pekné panorámy boli, „kamzíkov“ sa tam páslo zas o čosi viac ako vlani, biele múry svietili. Len nohy už trochu vädli, tak že už len cez Starú Bôrovú domov. A to je prevažne z kopca, fasa!

Len v zjazde akurát tam najviac blata, popri solárnej elektrárni som už fičal fajne bodkovaný. Zato ale od spokojnosti vyškerený. Lenže zabočiť dole na „hlavnú“ poľnú cestu a už sa len po rovine vliecť nazad do Košút, taaaaak to nie, ešte si dáme posledný kopček, doľava:

Pekne ešte po trávach hore na horizont, a cez Mestskú Bôrovú a okolo letiska až do Tomčian. Pekné nedeľné panorámy cestou, všade samí korzujúci sa ľudkovia, no proste víkendová jarná pohodička, ako má byť.

No a záver z Tomčian – to je taký príjemný, miestami aj hravý, hlinený chodníček po okraji terasy nad sídliskom, až nazad k Atilovmu hrobu, kde som okruh uzavrel a skusmo sa ho snažil zaokrúhliť na tých 50, žeby sa to dobre rátalo. A niečo sa tam chystá, žeby príprava na nudnú, asfaltovú cyklotrasu? Uvidíme. Zatiaľ spoko, už len nech sa to jazdenie rozbehne. Želám všetkým!

Rišo Pouš