Bralnaté južné úbočia Veľkej Fatry

„Náš vlak zastavil z prevádzkových dôvodov, neotvárajte dvere a nevystupujte.“ Nerešpektujem, otváram, vystupujem. Lebo v stanici Harmanec jaskyňa sa rýchliky Fatrany teraz križujú a musia sa čakať. No nevyuži to! Lebo inak sa sem ťažko dostať, jedine z BB emhádečkou. Je akurátnych sedem ráno, sivotu končiacej predjarnej noci nahradila denná sivota, lebo je tu front. A začína fajne pršať – ale s tým sa rátalo, lebo by veľmi dlho nemalo. Či som zmoknutý alebo spotený, to je skoro jedno. Tak klušem po asfalte k najdlhšiemu československému železničnému tunelu, vyškerený pri spomienke, ako kyslo sa tváril vlakvedúci aj osadenstvo stanice. Výhľady dnes nebudú, mraky visia nízko, aj preto som dnes zdrhol sem – lebo na trase je strááášne veľa skalnej výzdoby, typickej pre bralnú Fatru. A stromy ešte neolistené, bude tie veže a bralá dobre vidieť. Mal by som skončiť v Turčianskych Tepliciach, ale kadejakými zachádzkami. Okrem toho tunela okolo jaskýň Dolná a Horná Túfna, Suchým Rakytovom dole, Rožkovou dolinou hore, na Drienok, z neho dole dolinou Mača, cez Rakšiansku a Nedozorskú dolinu na Čremošnianske lazy a z nich už dole do Teplíc. Taká motanica, plus nejaký tréning, plus prepojenie pár miest, kde som ešte nebol, alebo ak hej, veeeeľmi dávno – kvaple v Túfnej za ten čas už isto podrástli:

Dolina Túfna je najkrajšia na spodku. Najhrboľatejšia. Potom sa chodník dostane vyššie nad potok, potok zmizne a keď nastane zákruta doprava, treba sa obzerať po nezreteľnej odbočke k jaskyni. Vedie od bralka pri chodníku priamo popod steny k portálu jaskyne. Oplatí sa tam pomotať, aj dnu zájsť:

Od jaskyne už len kúsok hore a čaká pár kilákov hluchého dupania po lesnej ceste na Košarisko. Tak si to trochu spestrujem, odbočujem zo zelenej turistickej po cyklotrase smerom na Šturec, aby som sa k zelenej znovu pripojil cez príjemné, lesné serpentíny. V podstate len z nižšieho poschodia cesty na vyššie, ale vítaná zmena pohybového stereotypu.

Žltá značka do doliny Suchý Rakytov nie je rýchly zbeh, lebo hore strmá hlina, nižšie hrboľatosť poriadna. Dokonca pár malých kaňonov, chvíľu dokonca potok po chodníku tečie. Dolu v doline veľa asfaltu, ale aj ďalšie krásne kaňony, taká malá Manínska tiesňava.

Pri ruinách pionierskeho tábora (či čo to bolo) hybaj doprava na modrú a Rožkovou dolinou (alebo Veľkou Skalnou) stále strmšie do Rakytovského sedla. Ale popod krásne zostavy veží, brál a skalných stien. Až hlavu ide vykĺbiť, len mi pri tom do očí prší. Zase. Vietor aktuálne do doliny naukladal aj zopár serióznych preliezačiek, tak o zábavu postarané.

Cesta po hrebeni pod Drieňok je zase „z iného súdka“: traverzový chodník v strmom severnom svahu. Krúti sa hore a dole, doprava a doľava, je úzky miestami ledva na jednu nohu, plný klzkých koreňov a kameňov, jednoducho technická lahôdka. Za odbočkou dole do Blatnickej doliny sa trochu poľudští, ale inak pravá fatranská divočina:

Už z diaľky vidím, že na Drienku sedí mrak (nižšie sú mraky tiež, som v nejakej medzivrstve), no ešte nie som rozhodnutý, kade dole, tak idem hore. Prestalo konečne mrholiť, ale chodník aj tak suchý (aj predtým), veď ako na vápencoch bralnej Fatry. Hore len fotím to pravé, plnotučné mlieko a davaj nazad. Neznačený poľovnícky chodník si odpustím, lebo keď si pomyslím, do akého lesohospodárskeho mordoru dole ústi...

Modrá z Drienka do doliny Mača nie je už taká romanticky divoká, zato si užívam dlhééé asfaltovanie.  A potom síce mäkšiu šotolinu Rakšianskej doliny, ale zase okolo tie megarúbaniská... Ako v savane, aj nejaké gazely sa v diaľke pasú. Aj slnko vyliezlo a začína vyprážať. Alebo skôr dusiť, ako je vlhko. Už dosť pomaly (nohám to dnes nie moc chutí) stúpam po lesnej ceste, výhľady ku Tepliciam sa ponad tie holiny otvárajú široké a pomaly hľadám zostupovú trasu do Nedozorskej doliny. Dalo by sa, sklon je mierny a terén savany prehľadný. Ale tuším, že sa bude dať niečo vymyslieť aj za koncom cesty.

A tak aj je – od konca cesty pokračuje zreteľný poľovnícky chodníček, pomedzi pekné skalky. Síce sa po chvíli stratí v spleti jeleních prtí, ale neva. O chvíľu už vidím naproti na Čremošnianskych lazoch „Kráľov dvor“ a k nemu viem, ako sa z doliny dostanem. Takže z jednej vyhliadkovej skalky valím priamo dole, po hrebienku, po hranici porastov, pohodlne, aj keď strmo. Zostup mi spríjemňujú kvitnúce lykovce.

Na dno doliny sa dostávam presne pri studničke, takže nepohrdnem čerstvou, pramenitou. Skratka smerom hore na Čremošnianske lazy je hneď oproti, za potokom, ale hnusná, rozjazdená (našťastie nie moc blatnatá) a strmá zvážnica. Našťastie to netrvá dlho, pripájam sa k žltej značke a už si užívam lúky a zvlnené rovinky Čremošnianskych lazov. Tráva ako na golfovom ihrisku. Popred ten Kráľov dvor s „kráľovským výhľadom“ a klesám do Čremošnianskeho sedla.

Mením žltú za zelenú a posledná etapa – to je zbeh lúkami a nižšie lesmi do lesoparku Bôr. Čo na lúkach boty operiem, to nižšie zase zasviním, lebo tu sa všade ťaží. Ale napriek tým dažďom to nie je až taká tragédia a v kúpeľnom parku sa ani necítim moc divne, medzi korzujúcimi, vymódenými kúpeľnými hosťami. A darí sa mi trafiť na stanicu päť minút pred osobákom, aj zaokrúhliť kilometre presne pred mapou (no dobre, som si nadbehol, aby neboli blbé reči zas). Spokojnosť, lebo na to, aká hnusná bola predpoveď, to celkom vyšlo - na parádu behoturistika!

Rišo Pouš