Kysucká stovka 2018

Po ročnej pauze, nakoľko aj najväčší vytrvalci ako Roman Minarovič (hlavný organizátor), potrebujú si občas vydýchnuť, sa na slovenskú ultra scénu vrátila diaľkoplazecká klasika pod skratkou KYS100. A že sa vrátila v plnej paráde a štýlom ktorý sa nedá nazvať inak ako vzorovo kysucký. Termín na začiatku marca sľubuje vždy určité prekvapenia, čo sa podmienok týka: alebo bude všade prívetivé jarné blatíčko niekam pod kolená, čľapkanica a mokré brodivé zvyšky starého snehu, alebo… Ten tretí, mrázikovský variant. Bingo!

Pre tento ročník sa zmenila mierne i trasa. Pretože klenoty ako Ľadonhora a Veľká Rača sú Národná prírodná rezervácia, a pretože hlucháne treba intenzívne chrániť (nakoľko zo zvyšku Kysúc je už prevažne len masívne zdevastované rúbanisko), a pretože akcia nedostala od ochranárov výnimku či povolenie na “organizovaný” nočný pohyb ani po regulérnom značenom turistickom chodníku v danom priestore, museli sa orgovia pohrať s alternatívami, kde by nabrali potrebné kilometre a vertikálne metre. Nakoniec pripravili, a v skutku excelentne vyznačili, 113 km s prevýšením +4700 m, piatimi občerstvovačkami a časovým limitom na dokončenie 32 hodín. Štartuje sa večer o 21:00 z vedľajšej dedinky Radoľa, kam sa presúvame spoločne pešo, približne 80 ľudí, a po štartovom výkriku vybiehame do dlhej mrazivej noci.



Prognózy v dňoch pred akciou boli nemilosrdné a tie najpesimistickejšie sľubovali aj 25-stupňové mrazy. Počasie sa nakoniec predsa len zľutovalo a na štarte bolo príjemných jarných -6, odkiaľ to následne išlo už iba dolu. Pre hrozby ako úplne ľadové úseky cesty, o ktorých nám pri výklade trasy niečo povedal Roman, sme pre istotu zobrali aj bežecké mačky - nesmeky, čo o ďalšieho vyše štvrť kila navýšilo už aj tak veľký náklad náhradného oblečenia, ochranných prostriedkov, výživy a povinnej výbavy. Na trase totiž nie je možný žiaden drop-bag, teda čo si neodnesiete, určite nebudete potrebovať…



Prvé úseky boli po prejazdených cestách pomedzi obce a osady v celku behateľné, ale s ohľadom na vzdialenosť pred nami som môjho spolubežca Jozefa musel trochu brzdiť, aby sme to neprepálili. Zrejme iný názor na to mala partia na čele, ktorá sa už v momente, keď sme my na desiatom kilometri prišli pod prvý “vážnejší” kopec, vracala famóznym zbehom z vrcholu. Vrch sa volá Straník, prvá samokontrola s heslom na trase, bol z neho krásny výhľad na svetielka závodu Kia a obcí okolo Váhu, a letmý pohľad na hodinky mi napovedal, že na takom krátkom úseku nám lídri nakladajú už cca 24 minút. Tak si len potvrdíme, že na víťazstvo to dnes isto nevydá a ideme si svojím tempom ďalej.

Naša trasa ďalej pokračuje na severovýchod po spleti vyššie položených ciest a chodníkov, odkiaľ je ponad lúky, vyklčované rúbaniská alebo pomedzi zostávajúce holé stromy vidieť svetielka okolitých dediniek, ktoré oblúkmi obchádzame raz zľava, inokedy sprava. Určitú monotónnosť tejto časti kraja človek určite zaznamená, ale pripravené sú už nové rozptýlenia. Je treba riešiť navigáciu v tme, zbieranie ďalších hesiel na samokontrolách, mrazivé dýchanie v stále intenzívnejšom chlade, a už aj prešľapávanie chodníka, nakoľko mnohí zrejme prepálili a už sa prepadávajú dozadu, (Alebo práve prepaľujeme my, a ešte na to škaredo doplatíme?). Chôdza je mnohokrát efektívnejšia ako beh, pretože v tomto relatívne hlbokom, sypkom, na prach premrznutom a nestabilnom snehu to s nami pri väčšej rýchlosti hádže zo strany na stranu ako s handrou. Zrejme preto prichádzame na prvú občerstvovačku Horný Vadičov (35. km) s vyše hodinovým mankom oproti plánu. Sme to boli zase raz optimisti...



Kŕmidlá sú luxusne bohaté, majú tu snáď všetko: teplú polievku, ovocie, gluten-free aj vegan pochúťky, čaj, chipsy, energeťáky. A dobrovoľníci na tvárach široké úsmevy, ochotne nás zapisujú, obsluhujú, obskakujú a dopĺňajú nám do fliaš tekutiny. Teda pokiaľ nemusia najprv povytĺkať ľad a porozmrazovať vrchnáky, čo je túto noc jav vcelku rozšírený. Našťastie to nie je náš prípad s Jozefom, lebo sme chytrácky schovali batohy pod vrchné vrstvy oblečenia, takže nám nielen že nič nezamrzlo, ale teplý čaj vo flašiach nám ešte aj trochu prikúril po odchode, kým nás zase nezačalo hriať rezké tempo.

Pred nami sú teraz tie skutočne ťažké pasáže, najhlbšia noc, najdlhšie súvislé stúpania a najvyššie položené vrcholy. Najprv záhadný vrch Černatín (cca 900 m.n.m), podla legendy miesto starobylého Keltského hradiska. Mystiku miesta umocňuje mesiac, ktorý práve vyšiel z oblakov. Je akurát v splne a osvetľuje zasneženú krajinu tak intenzívne, že zhasíname čelovky a ideme pár ultra zamrznutých kilometrov v striebornom svetle. Fantastické. Úžasné. Nádherné.

Na druhej strane je tu ešte jedno zaujímavé poznanie, a to, že keďže sa vyjasnilo, zrejme sa k ránu neoteplí. Očakávaný front aj oteplenie to zrejme otočilo niekam na Baltik a nás tieto “teploty” opustia možno najskôr, keď si to slnko nastúpa niekam vyššie ako my. V takejto mrazivej atmosfére treba ďalšie rozptýlenie, a o to sa postará tentokrát Jozef alias Žofa. Stále bežíme spolu, blížime sa do dediny Klubina (53. km) a on práve zle prečítal terén pod nohami a s neskrývaným prekvapením, že ten domnelý asfalt je v skutočnosti čistý ľad, sebou šľahne teatrálne o zem. Našťastie sa nezranil a cestou na kontrolu to rozchodil.



Absolvujeme ďalšiu občerstvovačku, ktorá je tentokrát v skutku minimalistická. Je 4:20 ráno, -15 stupňov a je vonku! Jeden stôl, dve kempové stoličky, chlapíci sedia a kúria v naštartovanom aute a keď uvidia čelovky prichádzajúcich bežcov, vyskáču von, otvoria kufor, kde je jedlo, aby nepomrzlo, a pomáhajú. Voda nie je v kufri, takže zamrzla. Teplý čaj z varnice je akurát. Obrovský rešpekt dobrovoľníci, ste dôkazom, že ultra extrém sa dá prežiť, a ani to človek nemusí zabehnúť!

Žiadne vystávanie alebo oddychovanie nepripadá do úvahy, iba pohyb, a to najlepšie svižný. Už stúpame za prvých náznakov úsvitu na skutočne najvyšší bod trasy, na chaty na Veľkej Rači. Svetlo pribúda, sily ubúdajú a my cítime, že teraz sa láme chlieb. Prakticky bez slova, lebo na nezmysly sa energiou a dychom neplytvá, sa snažíme udržiavať rytmus krokov a tempo postupu. Pod nohami sa nám strieda len ľad, sneh, hlboký sneh a ešte hlbší sneh so zamrznutou škrupinou. Mňa navyše začína trápiť dosť nepríjemný dusivý kašeľ, zamrazené dýchacie cesty reagujú dajakým hlienom, a Žofa vyjadruje obavy, či tam niekde nezostanem sťa starý prefajčený tuberák, odpadnutý na rúbanisku. Sa mu nečudujem, presne tak to totiž zo mňa znelo. Vravím mu len, že to prejde. A aj prešlo, našťastie.



To už dosahujeme vrchol stúpania, a to presne v okamihu, kedy sa nad hrebeňom objavujú prvé slnečné lúče a osvecujú zamrznuté biele stromy, ktorých kryštáliky sa ligocú všade okolo. Musíme si priznať, “tajming” nám dnes vychádza excelentne. Na Černatíne východ mesiaca, na Rači východ slnka, mraziť síce neprestáva, ale veci sa evidentne odvíjajú dobre, obzvlášť keď pod nohami nám skončil hlboký sneh a nastúpila na svoje miesto krásne zratrakovaná zjazdovka a podobne upravený a vyjazdený zbeh k najbližším kŕmidlám.

Na Dedovke v bufete u Medveďa (66,5 km) je plánovaný veľký pit-stop, sme zhruba v polovici trasy, noc skončila, dlhý deň pred nami, takže príde vhod vylepšiť komfort a nahodiť suché tričká, ponožky, šatky a tak ďalej. Z toho starého, mokrého a zmrznutého mňa osobne museli doslova vylúpnuť, a tato Pali “značkár” Urbaník aj s Maťom sa aj celkom pobavili, ako to ešte vyzlečené drží formu, ako taká ľadová socha. Všetky radiátory a piecky v miestnosti naplno sušili, kým sme ládovali polievku, nápoje a kadejaké ďalšie koncentrované kalórie. A tá zlá správa? Do tej ku..a zimy musíme zasa von! Mnohí tu teplu a pohostinnosti podľahli a hodili uterák do ringu. Ale my doťahujeme posledné zipsy až po bradu a vyrážame, aj tak sme sa tu zdržali mimoriadne dlho.



Čaká na nás studený a kruto asfaltový zbeh do Oščadnice, popri zamrznutom potoku, ktorý pocit mrazu ešte znásobuje. Moje prsty na rukách si povedali, že dajú najavo, ako toho majú už dosť a začali bolieť. Teda BOLIEŤ!! Nech som robil čokoľvek, akokoľvek hýbal, stláčal, masíroval, vytriasal a čojaviemčovšetkoešte, nepodarilo sa mi toho pocitu prstov v drvičke, kyseline a Trinidad Moruga Scorpion chilly omáčke zároveň zbaviť. Napadá mi len jediné, a to zaliezť niekam dnu a niečo vymyslieť. Pri dedinskej zjazdovke je penzión, posielam teda Žofu pokračovať, nepresvedčivo tvrdím, že ho dobehnem a miznem sa rozmrazovať. Kúpeľ vo vlažnej vode zázračne lieči môj problém a po asi 10 stratených minútach vyrážam. Prvýkrát sa na dnešnej trase ocitám sám.

Po zjazdovke a následnom chodníku rýchlo stúpam na ďalší hrebeň, toto tu už poznám, tieto úseky až do cieľa sú už rovnaké s predchádzajúcim ročníkom, ktorý som tiež bežal. V hlave kalkulujem, kde viem potenciálne zrýchliť a či to vôbec skúsiť, keďže Žofa je vo forme, motivovaný a pred nami boli pár minút nejakí bežci, koledujúci si o predbehnutie. Teda, on by tvrdil, že nie, ale ja som tu za toho skúsenejšieho a viem svoje. Keď dosiahnem hrebeň, otvára sa mi výhľad na otvorené lúky smerom k Čadci, a tam niekde ďaleko ďaleko sú dve malé bodky, jedna je Žofovi podobná. Tiež vidím, že prvý predbehnutý je už hodných 300-500 m za ním. Evidentne robí všetko preto, ako správny ultra kamoš, aby som ho dobehol. Challenge accepted!

Opieram sa teda do toho, čo to dá. Ak vybuchnem a na konci sa hoci aj poplazím, nech je tak; veď skúsiť raz treba všetko. V hlave sa mi rozbehol strategický vlak, kalkulačka kilometrov, rekapitulujem zásoby tekutín a gelov, riešim správne načasovanie a samého ma teší, ako nesmierne ma to baví! Slnko je už pomerne vysoko, teplota vzduchu snáď horúcich -7, vyššie tempo sa už dá relatívne dobre udýchať, a mňa napriek 75-tim kilometrom v nohách zatiaľ nič vážnejšie nebolí ani nelimituje. Je príjemné si teda konečne zapretekať.



Oplatilo sa, pretože po chvíli predbieham prvú, a následne na kopci v osade Kýčera dobieham druhú bodku z horizontu. Žofova radosť, že som ho konečne dobehol, je vskutku úprimná. Heslo na smerovníku mi symbolicky pripomína, prečo toto všetko tu vlastne dnes, okrem iného, robím. Je tam napísané: UTMB.

Na občerstvovačku v Čadci (86. km) prichádzame spolu aj s Peťom Gemeranom a spolu s posádkou kontroly konštatujeme, že víťaz Viťo bude touto dobou už určite trieliť cieľovou rovinkou približne 25 km pred nami. Ako sa neskôr ukázalo z tabuľky medzičasov, trafili sme to prakticky presne. Kŕmenie a dopĺňanie tentokrát vybavíme rýchlo, zanechávame Peťa a púšťame sa vystúpať na sériu posledných významnejších kopcov smer cieľ. Všetko nádherná, snehom zasypaná a slnkom zaliata krajina, užívame si každý krok, každú minútu, každý výhľad a aj každý nával únavy, ktorá sa už predsa len hlási o slovo. V otvorenej krajine nevidíme nikoho ďaleko pred nami, a ani za nami, takže volíme voľnejší, pôžitkársky záver.



Dedinou Nesluša (104. km) už si len tak indiánsky prekráčame a zastavujeme na poslednej živej kontrole v škole. Tu nás vítajú obzvlášť vysmiati Rado, Ľubka a spol., ale ukáže sa, že okrem nás práve dorazila aj ich objednaná pizza. Nesluší sa pracujúcich rušiť pri obede a nám už aj tak bohvie čo neberie, dvíhame sa teda rýchlo z luxusných kempových stoličiek a vyrážame na posledný úsek. A vtedy som sa pozrel na hodinky...

Navigácia v Garmine má jednu malú srandu v sebe, to je údaj o predpokladanom čase príchodu do cieľa, a ten práve upútal moju pozornosť. V tom čas to hlásilo, že to bude čas tesne nad 19 hodín. Áno áno, zážitky, príroda, priatelia, sebaprekonávanie a objavovanie, to všetko je omnoho dôležitejšie ako nejaké čísla, ale je tam ten malý, malilililinký kúsok v hlave, ktorý hovorí, že 18:58 vyzerá proste lepšie ako 19:03. A presne tento malý kúsok v mozgu má aj Žofa, takže bez diskusie padá jednoznačné rozhodnutie - pohoda - nepohoda, zabojujeme čo to dá za “sub 19”! A keďže zostávajúci počet km je už jednociferný, naozaj nie je na čo šetriť sily.

Malá dramatická zápletka na záver - boľavý boj o (možno trochu i bezvýznamný) čas - to sú tie veci, ktoré ľudia mimo ultra dokážu len veľmi slabo pochopiť. Pre nás sa ale tento cieľ, tieto minúty stali celým svetom, vesmírom a motiváciou, pre ktorú zatíname zuby, ktorá nás tlačí do posledného strmého kopčiska, na ktorom sa oproti nám na zadkoch spúšťajú rehotajúce sa deti. Smejú sa len tak pre radosť unaveným bláznom a tú istú detskú jednoduchú radosť máme z tohto kopca aj my, avšak cestou opačným smerom. Vrch Tábor nad mestom je ten kopec, a na ňom posledná samokontrola s vytúženým heslom “CIEĽ”.



A dokázali sme to! Pre dnes končí sneh, končí sa ľad, aj posledný zablatený, šmykľavý kilometer, ktorý tam šikovne zariadili, aby sme aj niečo na topánkach domov priniesli. Narážame na asfalt okrajovej ulice mesta, v ktorom už len tri - štyri odbočky a sme tam. A sme fakt tam! Cieľová rovinka, vysmiaty Roman a cieľové fotky. V čase 18:53 sa chytáme s Jozefom za ruky pre spoločný zdieľaný finish. Spokojnosť, naplnenie, radosť a šťastie vysoko prekonávajú pocity únavy a dajaké malé boliestky. Dnes sa to podarilo na spoločné 9.-10. miesto. Za víťazom len nejakých 5+ hodín. Celkom slušné. Gratulujeme všetkým rýchlejším pred nami a všetkým silnejším a vytrvalejším za nami.

Ďakujeme všetkým, ktorý sa pričinili o vznik a brilantnú realizáciu tohto ročníka Kysuckej stovky. Značenie trasy - znamenité, občerstvovačky - famózne, zázemie a podpora v cieli - neuveriteľná nálada a energia z každého jedného človeka v tíme orgov, dobrovoľníkov či bežcov - vysoko nad moje opisné schopnosti. Ďakujeme, Roman a všetci, za túto podarenú akciu, a držíme palce, aby zdravie vydržalo, hora dovolila a osud doprial, že by sme sa takýchto krásnych podujatí dočkali opäť aj v budúcnosti.

Mário Jánoš
foto Jaro Janíček a čo Mário z FB posťahoval :-)