Kysucká stovka 2018 - podľa Jara
16.03.2018Na Rádiu Slovensko, cestou do Kysucov, spieva Helena a vizionársky predurčuje, čo čaká účastníkov Kysuckej stovky o pár hodín: „Bude dlouhá noc – a pak nádherně hrát -
hodně dlouhá noc – nikdo z nás nejde spát“. (Keby spievala to hrát ešte aj s mäkčeňom, no to by ma už mohla aj n...rát, ale takto, reku, beriem).
Atmosféra, ako to už býva pred štartom, taká predštartová. Akurát každý prehadzuje po podlahe telocvične spodky, tričká jedna, tričká dva, tričká tri, mikiny a vesty, kožuchy, ušianky a iné doplnky a rozmýšľa čo na seba. Po predchádzajúcich, takmer socialisticko-mrazivých dňoch, stojí totiž za úvahu, čo na seba. Bude dlouhá noc. Iľkovci síce sľubujú obrat k lepšiemu a vzostup teploty v noci na príjemných -5 až -7, ale kto by už niekomu niečo v tomto štáte veril. Spoločne sa teda zakuklíme a potom presunieme v rámci rozklusania do Radole, kde je štart. Ten je spestrený dvomi devami s veľkou plechovkou na korbe auta s nápisom RedBull. Išli okolo, a keď nikoho zo zástupu s čelovkami na hlavách nepresvedčili ísť na psychiatriu, dali nám aspoň toho energeťáku. A zdarma! Ešte niekoľko veršov, od veršotepca - organizátora na cestu a davááááj!
Vopred sa ospravedlňujem, že horopis a vodopis typu R.P. (Richard Pouš, doktor hororis causa - pozn.autora) neovládam, a tak možno neumiestnim niektoré zážitkové skvosty do miest, kde sa presne odohrali. Spočiatku fajn, ako to už spočiatku na každej „stovke“ býva, keď si každý hovorí: „Ak to takto vydrží, tak až do Prahy“. A pritom každý vie, že skôr či neskôr nevydrží. Niektorí dokonca nejaké tie doplnky zo seba zhadzujú, lebo sa naozaj zdá príjemne. Snežnica nie je „nomen omen“ a tak ani toho snehu nie je veľa na cyklochodníku do Straníku. (to kvôli rýmu). Prvá vracačka zo Zástrania na Straník a späť je len takým zahrievačom. Kúsok nato ťahám prvýkrát z batoha pripravené zalaminované mapy, lebo nejako neviem „čítať“ Romanove odrazky. A ajhľa, ani sme sa nenazdali a sám autor mi núka čaj a tajne nás kontroluje. Reku: - „všetky odrazky sú takéto žlté? “. - „Hej. Nejaký problém?“ - „Noo, biele lepšie...“ Ale týmto sa mu ospravedlňujem , lebo asi som si len nevedel zladiť myseľ so systémom umiestnenia. Bolo to moje posledné blúdenie, a ani som nepočul, že by niekto vznášal pripomienky.
Horšie to je s tým snehom. Že som radšej nespomenul 500 éčok! Ako som si totiž po pár kilometroch pomyslel, že celkom fajn sa beží, ani toho snehu moc... Pribudlo ho. A potom nás už sprevádzal (až na pár úsekov) celú cestu. Miestami taký udupaný, uchodený, na pár miestach aj odhrnutá cesta, ale väčšinou stopa od traktora, offroadu alebo štvorkolky, s úzkym profilom, niekedy až charakteru „beh po kladine“. A miestami taký cross v rozrytom snehu hádam aj do pol metra.
Noc bola „dlouhá“ a v pokoji plynula po červenej značke až do miesta s názvom „Pod Obelcom“. Všetkým učarovala po trase ľadová rieka (ktorá neviem kde bola), ale bolo to hádam 100m poctivo a kompletne zaľadovanej zvážnice hodnej umiestnenia v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Občerstvovačka „U Kubaščíkovcov“ padá vhod, až na to, že sneh, čo doteraz skoro poctivo odpadával z tenisiek, sa zrazu rozpustil. Vybehnutie do zimy je vďaka stúpaniu popod Ľadonhoru a niečo menej nepríjemné. A potom hore a dole až do vracačky č.2 na Černatín, ktorú si mnohí zapamätajú ako „Ufkopec“. Heslá na kontrolných bodoch, ktoré bolo treba vpísať do behacieho itineráru, boli skratky ultrabehov. Ale UltraFatra tentoraz je nielen skutočne nomen - omen UF-kopec, ale hádam až uf uf uf kopec. Nie tak strmý, ako...
No postupne sa začína od nejakej tretej hodiny vyjasnievať. Vychádza nielen mesiac, ale klesá ručička teplomeru. Určite pod desiatku. Ani tak sa neochladzuje telesné jadro, ako v priebehu pár minút človek zisťuje, že nemá prsty na nohách. A zbaviť sa tohto pocitu trvá každému inak. Mne osobne sa tento pocit pripomenul ešte párkrát, ale už nikdy nie tak intenzívne ako na Ufkopci. Prvé náznaky svitania nás chytajú nad Klubinou. Beží sa dobre, aj nohy povolili a spestrenie prináša prekonanie ľadového poľa, o ktoré sa Martin Kerekeš neúspešne pokúša po zadku. Občerstvovačku v Klubine sme chytili ešte pred otváračkou pohostinstva, teda: „Chutná nejlépe ledově vychlazená“. Následne dlhé a tiahle (a nekonečné) stúpanie vlastným značením na Raču ma osobne dosť ničí. (Nejakých 7km? A zimááááááá... Aj keď práve tu nám kuklo prvý raz aj slnko). Lyže sme nemali, a tak sme menžester na zjazdovke museli len prebehnúť. Kravy (in natura hovädzí dobytok) si ťukajú nad Príslopom (heslo nebolo z kategórie UTM) raticami po čele, keď prituhnutí bežíme popri nich. Vcelku nudné a nekonečné serpentíny do Dedovky absolvovujeme s pocitom, že bufet „U medveďa“ nás čaká. Padlo pár rozkladných rečí na tému: tí vzdali, a tí to zabalili a... Nezbalíme to aj my? Ba kieho! Zážitok nemusí byť pekný, hlavne aby bol intenzívny.
Asfalt nie je bohviečo, ale je to rýchlejšie ako zasnežená stopa od štvorkolky. Až na tie lyžovaniachtivé davy vezúce sa na dooosť širokých autách k lanovke, z ktorých nie každý má pochopenie pre pár bláznov bežiacich po krajnici. Deti na práve chystaných lyžiarskych pretekoch v Oščadnici boli na „Pome“ o čosi rýchlejšie ako my. Ale fakt len o čosi. GPS-Paľo (Meno? - ale vyznal sa, že kúsok odtiaľ býva - a je teda miestny. Žeby Paľo Mizera?) , nám od tej chvíle až do Čadce robí fáborku, predpoveď trasy a očakávaných katastrof v jednom. Povedal: „Na hrebeni bude fúkať“. A... Ozaj. Vcelku však zbeh na stanicu do Oščadnice je príjemný a rýchly. Až na pár telemarkov na ľadovej ceste tesne pred železnicou. Oproti tomu stúpanie do osady Kýčera je zase minimálne... Povedzme... Dlhé. A Paľo idúcky kopec premenoval názvom, ktorý sa tu nemôže napísať, lebo tento článok môžu čítať aj deti do 30 rokov.
V Čadci aj tak prestávam GPS-Paľovi veriť, lebo sa mi nezdá, že do toho gympla s občerstvovačkou musíme ísť cez pol Čadce. Ale, mal pravdu on. Zato sa nemusí hneď oduť a skončiť s pretekmi, keď sa mi jeho navigácia nezdá (Bolo to samozrejme inak, a netrúfal si ani napraviť žalúdok ponúkanou borovičkou, čo sme mali v talóne prvej pomoci). Škoda, dobre sa nám s ním kráčalo. Dlouhá noc predurčuje aj dlouhý den a človek má pocit, že slnko ide čoskoro zapadať a ono je leda jedna poobede. Je neskutočné, koľko sa dá prebehnúť za „pár“ hodín. Rovnako ako je drsné si predstaviť, že do cieľa je ešte 30 km. A priemerka nepustí (Nebude to tempo ako na polmaratóne ani s rozhnevaným psom za prdelou).
Stúpame na Chotárny kopec, ktorý je akosi ďalej, ako by človek čakal. Sem - tak aj nejakí bežkári, ale čuduj sa svete, egoisti. Nik ťa nechce zobrať na päty a poodviezť. Vzdialené horizonty, kde sa črtá rozhľadňa na Marťáckom kopci, sa zdajú ešte vzdialenejšie, asi tak, ako tie posledné kilometre, ktoré majú vždy viac ako 1000 m.
Bežíme do Nesluše a hovorím si, že sa nesluší stavať dedinu takú dlhú. Ale je. Našťastie je v nej aj posledná kontrola a zároveň (ako by napísal R.P.) „ultratrejlová inšpekcia“ až z hlavného mesta. To boli hody, len keby človek vládal!!! Tenisky vybiehajú na asfalt, a potom sa asi prvýkrát dotknú aj hliny pri stúpaní do Majtánok. Ak by niekto chcel zatelefonovať do Mexika alebo do Vladivostoku, alebo aspoň do Nesluše.... Je tu pevná linka (viď foto). Vraj kvôli tomu nás sem poslali.
Alebo žeby kvôli výhľadu z rozhľadne Tábor (Aj na Tábor vidno? Bolo by, keby nebola zem guľatá). V Nesluši k nám pridružený Pišta Dobrucký si nedá povedať a ide sa o tom presvedčiť hore. Ja som si pomyslel: „Aj vy ma môžete! KNM na dohľad, heslo na stĺpe, stmieva sa a ja idem hľadať Tábor! Čo som ja Žižka?!“ (Jan - pozn. autora) V KNM ulice vymetáme metodicky podľa pokynov, ale na môj vkus až príliš cik-cik. Neviem aké skúsenosti má spomínaný Pišta Dé s organizátorom Romanom (nezdal sa nejaký brutálny drsňák), ale vraj: „Nič nejdem v závere riskovať.“ (Tajná kontrola? – však by mu pánboh do... nadal).
Do športovej haly vbiehame práve vo chvíli, kedy sa chystá dekorovanie najrýchlejších mužov, z ktorých prvý sa tu nudí už... 10hodín?!?!?! (Jáááj tak to on išiel na tej štvorkolke, čo zanechala stopy!) A my privádzame najrýchlejšiu... No dobre, tak sa neurážaj!... Prvú ženu. Koľká to symbolika!
A potom už len prezliecť, sprcha, borovička, pivo... A samozrejme guláš, však kvôli tomu sem idem 115 km, poďakovať organizátorom za výborne zvládnutú 100/2018 č.1, a o rok dovidenia.
(O.K. ja viem. ...táto téma sa nerieši prvé tri dni po dobehnutí stovky)
Jaro Janíček
Atmosféra, ako to už býva pred štartom, taká predštartová. Akurát každý prehadzuje po podlahe telocvične spodky, tričká jedna, tričká dva, tričká tri, mikiny a vesty, kožuchy, ušianky a iné doplnky a rozmýšľa čo na seba. Po predchádzajúcich, takmer socialisticko-mrazivých dňoch, stojí totiž za úvahu, čo na seba. Bude dlouhá noc. Iľkovci síce sľubujú obrat k lepšiemu a vzostup teploty v noci na príjemných -5 až -7, ale kto by už niekomu niečo v tomto štáte veril. Spoločne sa teda zakuklíme a potom presunieme v rámci rozklusania do Radole, kde je štart. Ten je spestrený dvomi devami s veľkou plechovkou na korbe auta s nápisom RedBull. Išli okolo, a keď nikoho zo zástupu s čelovkami na hlavách nepresvedčili ísť na psychiatriu, dali nám aspoň toho energeťáku. A zdarma! Ešte niekoľko veršov, od veršotepca - organizátora na cestu a davááááj!
Vopred sa ospravedlňujem, že horopis a vodopis typu R.P. (Richard Pouš, doktor hororis causa - pozn.autora) neovládam, a tak možno neumiestnim niektoré zážitkové skvosty do miest, kde sa presne odohrali. Spočiatku fajn, ako to už spočiatku na každej „stovke“ býva, keď si každý hovorí: „Ak to takto vydrží, tak až do Prahy“. A pritom každý vie, že skôr či neskôr nevydrží. Niektorí dokonca nejaké tie doplnky zo seba zhadzujú, lebo sa naozaj zdá príjemne. Snežnica nie je „nomen omen“ a tak ani toho snehu nie je veľa na cyklochodníku do Straníku. (to kvôli rýmu). Prvá vracačka zo Zástrania na Straník a späť je len takým zahrievačom. Kúsok nato ťahám prvýkrát z batoha pripravené zalaminované mapy, lebo nejako neviem „čítať“ Romanove odrazky. A ajhľa, ani sme sa nenazdali a sám autor mi núka čaj a tajne nás kontroluje. Reku: - „všetky odrazky sú takéto žlté? “. - „Hej. Nejaký problém?“ - „Noo, biele lepšie...“ Ale týmto sa mu ospravedlňujem , lebo asi som si len nevedel zladiť myseľ so systémom umiestnenia. Bolo to moje posledné blúdenie, a ani som nepočul, že by niekto vznášal pripomienky.
Horšie to je s tým snehom. Že som radšej nespomenul 500 éčok! Ako som si totiž po pár kilometroch pomyslel, že celkom fajn sa beží, ani toho snehu moc... Pribudlo ho. A potom nás už sprevádzal (až na pár úsekov) celú cestu. Miestami taký udupaný, uchodený, na pár miestach aj odhrnutá cesta, ale väčšinou stopa od traktora, offroadu alebo štvorkolky, s úzkym profilom, niekedy až charakteru „beh po kladine“. A miestami taký cross v rozrytom snehu hádam aj do pol metra.
Noc bola „dlouhá“ a v pokoji plynula po červenej značke až do miesta s názvom „Pod Obelcom“. Všetkým učarovala po trase ľadová rieka (ktorá neviem kde bola), ale bolo to hádam 100m poctivo a kompletne zaľadovanej zvážnice hodnej umiestnenia v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Občerstvovačka „U Kubaščíkovcov“ padá vhod, až na to, že sneh, čo doteraz skoro poctivo odpadával z tenisiek, sa zrazu rozpustil. Vybehnutie do zimy je vďaka stúpaniu popod Ľadonhoru a niečo menej nepríjemné. A potom hore a dole až do vracačky č.2 na Černatín, ktorú si mnohí zapamätajú ako „Ufkopec“. Heslá na kontrolných bodoch, ktoré bolo treba vpísať do behacieho itineráru, boli skratky ultrabehov. Ale UltraFatra tentoraz je nielen skutočne nomen - omen UF-kopec, ale hádam až uf uf uf kopec. Nie tak strmý, ako...
No postupne sa začína od nejakej tretej hodiny vyjasnievať. Vychádza nielen mesiac, ale klesá ručička teplomeru. Určite pod desiatku. Ani tak sa neochladzuje telesné jadro, ako v priebehu pár minút človek zisťuje, že nemá prsty na nohách. A zbaviť sa tohto pocitu trvá každému inak. Mne osobne sa tento pocit pripomenul ešte párkrát, ale už nikdy nie tak intenzívne ako na Ufkopci. Prvé náznaky svitania nás chytajú nad Klubinou. Beží sa dobre, aj nohy povolili a spestrenie prináša prekonanie ľadového poľa, o ktoré sa Martin Kerekeš neúspešne pokúša po zadku. Občerstvovačku v Klubine sme chytili ešte pred otváračkou pohostinstva, teda: „Chutná nejlépe ledově vychlazená“. Následne dlhé a tiahle (a nekonečné) stúpanie vlastným značením na Raču ma osobne dosť ničí. (Nejakých 7km? A zimááááááá... Aj keď práve tu nám kuklo prvý raz aj slnko). Lyže sme nemali, a tak sme menžester na zjazdovke museli len prebehnúť. Kravy (in natura hovädzí dobytok) si ťukajú nad Príslopom (heslo nebolo z kategórie UTM) raticami po čele, keď prituhnutí bežíme popri nich. Vcelku nudné a nekonečné serpentíny do Dedovky absolvovujeme s pocitom, že bufet „U medveďa“ nás čaká. Padlo pár rozkladných rečí na tému: tí vzdali, a tí to zabalili a... Nezbalíme to aj my? Ba kieho! Zážitok nemusí byť pekný, hlavne aby bol intenzívny.
Asfalt nie je bohviečo, ale je to rýchlejšie ako zasnežená stopa od štvorkolky. Až na tie lyžovaniachtivé davy vezúce sa na dooosť širokých autách k lanovke, z ktorých nie každý má pochopenie pre pár bláznov bežiacich po krajnici. Deti na práve chystaných lyžiarskych pretekoch v Oščadnici boli na „Pome“ o čosi rýchlejšie ako my. Ale fakt len o čosi. GPS-Paľo (Meno? - ale vyznal sa, že kúsok odtiaľ býva - a je teda miestny. Žeby Paľo Mizera?) , nám od tej chvíle až do Čadce robí fáborku, predpoveď trasy a očakávaných katastrof v jednom. Povedal: „Na hrebeni bude fúkať“. A... Ozaj. Vcelku však zbeh na stanicu do Oščadnice je príjemný a rýchly. Až na pár telemarkov na ľadovej ceste tesne pred železnicou. Oproti tomu stúpanie do osady Kýčera je zase minimálne... Povedzme... Dlhé. A Paľo idúcky kopec premenoval názvom, ktorý sa tu nemôže napísať, lebo tento článok môžu čítať aj deti do 30 rokov.
V Čadci aj tak prestávam GPS-Paľovi veriť, lebo sa mi nezdá, že do toho gympla s občerstvovačkou musíme ísť cez pol Čadce. Ale, mal pravdu on. Zato sa nemusí hneď oduť a skončiť s pretekmi, keď sa mi jeho navigácia nezdá (Bolo to samozrejme inak, a netrúfal si ani napraviť žalúdok ponúkanou borovičkou, čo sme mali v talóne prvej pomoci). Škoda, dobre sa nám s ním kráčalo. Dlouhá noc predurčuje aj dlouhý den a človek má pocit, že slnko ide čoskoro zapadať a ono je leda jedna poobede. Je neskutočné, koľko sa dá prebehnúť za „pár“ hodín. Rovnako ako je drsné si predstaviť, že do cieľa je ešte 30 km. A priemerka nepustí (Nebude to tempo ako na polmaratóne ani s rozhnevaným psom za prdelou).
Stúpame na Chotárny kopec, ktorý je akosi ďalej, ako by človek čakal. Sem - tak aj nejakí bežkári, ale čuduj sa svete, egoisti. Nik ťa nechce zobrať na päty a poodviezť. Vzdialené horizonty, kde sa črtá rozhľadňa na Marťáckom kopci, sa zdajú ešte vzdialenejšie, asi tak, ako tie posledné kilometre, ktoré majú vždy viac ako 1000 m.
Bežíme do Nesluše a hovorím si, že sa nesluší stavať dedinu takú dlhú. Ale je. Našťastie je v nej aj posledná kontrola a zároveň (ako by napísal R.P.) „ultratrejlová inšpekcia“ až z hlavného mesta. To boli hody, len keby človek vládal!!! Tenisky vybiehajú na asfalt, a potom sa asi prvýkrát dotknú aj hliny pri stúpaní do Majtánok. Ak by niekto chcel zatelefonovať do Mexika alebo do Vladivostoku, alebo aspoň do Nesluše.... Je tu pevná linka (viď foto). Vraj kvôli tomu nás sem poslali.
Alebo žeby kvôli výhľadu z rozhľadne Tábor (Aj na Tábor vidno? Bolo by, keby nebola zem guľatá). V Nesluši k nám pridružený Pišta Dobrucký si nedá povedať a ide sa o tom presvedčiť hore. Ja som si pomyslel: „Aj vy ma môžete! KNM na dohľad, heslo na stĺpe, stmieva sa a ja idem hľadať Tábor! Čo som ja Žižka?!“ (Jan - pozn. autora) V KNM ulice vymetáme metodicky podľa pokynov, ale na môj vkus až príliš cik-cik. Neviem aké skúsenosti má spomínaný Pišta Dé s organizátorom Romanom (nezdal sa nejaký brutálny drsňák), ale vraj: „Nič nejdem v závere riskovať.“ (Tajná kontrola? – však by mu pánboh do... nadal).
Do športovej haly vbiehame práve vo chvíli, kedy sa chystá dekorovanie najrýchlejších mužov, z ktorých prvý sa tu nudí už... 10hodín?!?!?! (Jáááj tak to on išiel na tej štvorkolke, čo zanechala stopy!) A my privádzame najrýchlejšiu... No dobre, tak sa neurážaj!... Prvú ženu. Koľká to symbolika!
A potom už len prezliecť, sprcha, borovička, pivo... A samozrejme guláš, však kvôli tomu sem idem 115 km, poďakovať organizátorom za výborne zvládnutú 100/2018 č.1, a o rok dovidenia.
(O.K. ja viem. ...táto téma sa nerieši prvé tri dni po dobehnutí stovky)
Jaro Janíček
Súvisiace články:
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (952x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (890x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (807x)
- Koruna Turca (210km, +10981m): nonstop sólo (783x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (731x)
- Koruna Zeleného plesa podľa Jančiho Matavu (726x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (683x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (665x)
- Poludnica: zo Závažnej Poruby do Iľanova (622x)
- Ochutnávka druhého snehu na Martinských holiach (622x)
Fórum
- Crna Gora turisticky: Vrsuta
12.12.2024 - príspevok k diskusii
Len tie zmijom kde nič - tu nič :-D - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
15.11.2024 - príspevok k diskusii
Vetroplach chodí v Tatrách po stopách Jarabej, tu už naozaj nikto nič negarantuje!!! - Mengusovský štít cestou popod sliepku s vajcom
12.11.2024 - príspevok k diskusii
Mám rada túto tvoju sériu článkov, už ma namotivovali viackrát :-) Popod kvočku sme šli vlani a po daždi tá polica nebola veľmi príjemná. Pri zostupe... - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
A to nevieš, čo mám ešte v zásobe! - Zalámaná a Bystrická dolina: farebná šotolina
11.11.2024 - príspevok k diskusii
takto si predstavujem bicyklovanie v raji. mrazi z predstavy, hreje z nadsenia. farby cez oci priamo do mozgu namiesat ten zivy koktejl pre dusu. musi... - ŠUPka 2024
28.10.2024 - príspevok k diskusii
Viac fotiek na stiahnutie na Zonerame: https://eu.zonerama.com/Vetromag/Album/12345584 - Spomienka...
17.10.2024 - príspevok k diskusii
Miro sa zvykol občas u nás zastaviť a porozprávať o svojich nových túrach. Vždy s obrovským nadšením, radosťou rozprával svoje zážitky z túr – vtedy s...