Sass di Fora a Monte dell Oro

Švajčiarsko-talianska hranica, horný Engadin. Parkovisko kúsok za Malojou (1807 m.), bez poplatku, slúži predovšetkým ako východisko na výlety do Val Forno. Pri štarte si myslím aj ja, že sa dnes do nej pozriem. Nakoniec len z neďalekých vrcholov.

Pian Canin, dočerpám vodu s ktorou rozrábam BetaFuel od SIS  Letecký benzín bude treba, bez diskusie. Stúpam na passo Muretto a v rannej letargii si prehrávam znovu zábery z nedávneho boja, ako som sa v tej suti dole kopcom trápil s bajkom v rukách a na pleci...

V stúpaní na Muretto (2559 m.) stretávam aj jediného človeka počas dnešného pobehu, ak nerátam záver, kde som už ťukal civilizácii opäť na dvere... Začína ma bolieť hlava, kávy dnes ráno veľa nebolo ale nevadí, poruke je double espreso od vedcov zo SISu ;)

V sedle sa na chvílu skryjem pred vetrom za kameň, vydýcham a vydávam sa do neznáma. Stúpam neznámym terénom do sedla v hrebeni, vyrážajúcom z Margne smerom ku Sass Fora. Divočina. Žiadni mužíci, ani stopy po ľuďoch. V závere výstupu už na mňa čaká ľahké lezenie, v sedle sa otvára výhľad na obrovský ľadovcový kotol Val Fedox. Vrcholy v pozadí nie sú moc navštevované, je to ďaleko zo všetkých strán... A tiež nie zrovna najľahšie.

V sedle (3046 m.) to všetko ešte len začína: festival horských rozhodnutí... Viem, že sa môžem vrátiť a v tej chvíli si to ešte aj myslím. Pokračujem popod ostrý hrebeň smer Monte dell Oro. Pohyblivá suť, miestami firn. Kamene sa hýbu, ani náznak chodníčka.

Vrchol Monte dell Oro (3154 m.) som neplánoval. Spontánny, ale pekný úspech, pomyslím si. Stále myslím na návrat, ale pokračujem ďalej po hrebeni. Som zvedavý a čakám každú chvíľu, že obtiažnosti ma otočia. To sa ale nestane a ako sa približujem ku Sass di Fora, tak výlet naberá grády.

Dokážem sa stále vrátiť, hovorím si sám pre seba, ale po prekonaní ľahkých lezeckých pasáží v spojení s exponovanými úsekmi vysypanými drobivou šotolinou začínam mysleť aj nad alternatívou. To už ale vybieham na Sass di Fora (3363,m.) hlavný to vrchol celej podkovy. Som tak trochu prekvapený sám zo seba a svojej drzosti. Na tento vzdialený vrchol som pozeral dlhé roky a pokus minulej zimy tiež nedopadol úspešne.

Na vrchole chvíľu pátram po vrcholovej knižke, ale nič nenachádzam. Je ľahko možné, že tu žiadna nie je. Odhadujem to na pár ľudí ročne, ktorí sa sem dostanú.

Prepočítavam. Premeriavam si terén, ktorým som sa sem dostal. Čo keby som skúsil zostúpiť na druhú stranu? Musí sa to dať, nájdem ale tú správnu cestu? Ideálne by bolo pokračovať ďalej po hrebeni, zostúpiť do Val Fex by znamenalo vzdialiť sa až príliš od auta.

Pokračujem teda. Ostrý hrebeň. Lezecké pasáže z výstupu teraz strieda zliezanie. Akurát že neznámym terénom. Na vrchole som našiel asi dvoch mužíkov a koniec, žiadny ďalší...

Podarí sa mi hrebeňom po nespočetných zliezaniach a výlezoch dostať až takmer pod Piz Gluz. Ten ostrý hrebeň ale budí taký rešpekt, že sa rozhodujem z hrebeňa ujsť a zostupujem doprava na ľadovec. Terén je stále tak na hranici priechodnosti. Žiadne stopy po ľuďoch, žiadni skalní mužíci.

Ľadovec končí a nasledujú strmé zrázy, kde vyhladená skala je pokrytá množstvom pohyblivej suti. Ako sa asi musel cítiť Messner, keď sa rozhodol zostupovať z Nanga Parbatu na druhú stranu do neznáma? Isto úplne blbo... Smejem sa. Ale ja budem zajtra zdravý a silný, pripravený na svojich 20 kiláčikov na terase.

Snažím sa nájsť čo najlepší variant traverzu. Na čo stúpim, to sa pohne, ja sa musím pohnúť rýchlejšie... Po traverznutí pyramídy Gluz opäť stúpam na hrebeň. Ľahké lezenie a som opäť hore. Výhľady na podkovu a obzerám si v diaľke, čo som dnes prešiel. Vyzerá to šialene.

Zamračuje sa, ale nevadí. Stres opadáva, už viem, že to zvládnem. Na hrebeni ma ešte síce potrápi pár brdkov, dokonca aj blbé zliezanie, ale zvládnem to. Voda mi už došla. Nepodarilo sa mi nič dočerpať z topiaceho sa ľadovca. Dnes som mal na hrebeni skoro stále nepríjemný vietor, ale práve vďaka nemu som sa nedehydroval. Dávam posledný gel SIS, ktorý netreba zapiť, a teším sa na vodu v ústí doliny Fedox. Tam to už poznám. Predtým ale ešte dlhý hrebeň a nekonečná húpačka... Potom dlhý zostup, jeden nie pekný kufor s asi 15 - minútovou stratou a už som z toho vonku. Poklusom do Maloje ku autu...

Čo som to ja len dnes spravil? Pokúšam sa to nejako uchopiť. Vôbec som to takto neplánoval, ocitol som sa dokonca úplne mimo doliny, kam som chcel ísť. Nemal som to ani naštudované a nijako pripravené... Ale o to väčšie dobrodružstvo to zase bolo...

Vypínam záznam na Vertixoch, ach tie čísla - samozrejme zase nič nepovedia o tej voľnej suti, kde vám môže voľný kameň cvaknúť nohu ako nič a kde sa pod vami pohne prakticky všetko na čo stúpite. V teniskách po firne... Ani mačiatka som si nevzal, aj to by dnes bola veľká záťaž...

Nuž, je mi jasné, že tak skoro zase niečo také nezopakujem.

Martin Bartoň

celkový čas výletu: 10:45, Strava ukazuje čas pohybu, lezecký čas často ako pohyb nevyhodnotí ;)