Tretí pokus o dobytie Jastrabskej skaly

Jastrabská skala (684 m) dominuje južnej časti Kremnických vrchov najmä pri pohľade z cesty medzi Žiarom a Kremnicou. Jej ryolitové vrcholové bralá kolmo padajú na západ do hĺbky až 80 m a nedajú sa pomýliť, trčia spomedzi ostatných guľatejších kopcov v okolí. Hej, už dvakrát som si ju „zaradil do programu“, ale vždy cestou od severu – chcel som sa pod ňu dostať po zelenom miestnom chodníku v smere od Nevoľného. Ale buď bola hmla, alebo nebolo času na improvizácie, keď sa zelené značky stratili v kroví. Tentokrát som už ale išiel na istotu, vlakom na zastávku Jastrabá. Tá je od dediny síce ďaleko, ale zato priamo pri začiatku červenej značky vedúcej hore na skalu – tiež tej miestnej, ale tu je našťastie všetko jasné. Ide sa na to!

Smerovník pri stanici ukazuje na vrchol 40 minút. Času mám dosť, tak najskôr ešte zájdem opačným smerom, hľadať tú zelenú miestnu značku do Nevoľného (keď už aj tá tu provokuje na smerovníku). Najprv je cesta jasná, aj zopár značiek jesto, potom už to krovie, jelenice, diviaky... Ale už viem kade, aj malý tunel popod železnicu nachádzam, v poriadnej divočine. Tak davááj nazad, cestou si ešte z lúk fotím Jastrabskú skalu v rannom slnku, nech ju mám celú v zábere. Po polhodinke som opäť pri zastávke Jastrabá.

Bude to pohodová prechádzka - a dá sa aj pohodovo zokruhovať. Ako sa totiž červená začne z križovatky lesných ciest (hneď za rampou) prudšie dvíhať, stačí odbočiť doprava - a po príjemnej lesnej ceste ponad železnicu to netrvá viac ako 15 minút k žltej značke, ktorá na kopec stúpa z opačnej strany. Veď na mape vidno. Červená je na výstup ale príjemnejšia, menej prudká aj menej hrboľatá. Vychádza (priamo oproti tej žltej) do sedielka s vysielačom. Sklon výstupu sa dá ešte zjemniť použitím obchádzkovej cesty. Aj na bajku by sa dalo, len pod sedlom je to prudšie. Cestou je aj malý kameňolom, alebo skôr pieskovňa – celé to ryolitové bralo (kedysi dávno lávový prúd) totiž leží na staršom, ale nespevnenom sopečnom materiáli.

Hore v sedle už sa treba len rozhodnúť, či najskôr doprava na „Malú“ alebo doľava na tú pravú Jastrabskú skalu. Chodníky sú, a miestami aj s „obrubníkmi“ z uprataných kameňov.  Nemali by sme ich moc opúšťať, lebo dvojité červené čiary na stromoch odkazujú na piaty, najprísnejší stupeň ochrany, ktorý si táto prírodná pamiatka (vyhlásená v r. 1975) zaslúži. Ochranné pásmo má 4. stupeň, dokopy je to asi 12 hektárov. Vyhliadok do krajiny je na oboch skalách dosť, na tej väčšej aj viac krásnych, bútľavých dubov, padnutých a machom obrastených velikánov aj bizarných skalných brál. Na južnom konci masívu aj lavičky a obligátna vrcholová kniha. A smerovka, ktorá hovorí, že do Bartošovej Lehôtky je to len polhoďka. Pohodka.

Tak - vyobzeraný, idem dole. Žltá značka je pod sedlom najskôr dosť hrboľatá, ako križuje skalné blokovisko a kľučkuje pomedzi balvany, napadané zhora zo stien. Potom sa ale stočí do protismeru a podklad sa vyrovná, sklon sa zmierni. O chvíľku sa chodník stretne s lesnou cestou. Kto by si chcel vychádzku ešte nadstaviť, práve tam by sa mal otočiť doľava, čiže na chvíľu opustiť značku. Cesta síce po chvíli končí, ale ďalej pokračuje skalnými mužíkmi značený chodník. Vedie popri hraniciach chráneného územia k najkrajšiemu skalnému moru pod najvyššou stenou brala na južnom svahu. Cestou k nemu sú aj dva zaujímavé múry, postavené v roku 1929 na zachytávanie zhora sa valiacich balvanov – aby sa nekotúľali až na koľaje. Trať totiž obtáča Jastrabskú skalu pekne z troch strán.

Potom už len nazad na žltú: lesná cesta, chodník lesom, hop cez koľaje a lúka nad dedinou, z ktorej sa ukáže spätný pohľad na Malú skalu. A to je všetko, dokopy tak na 3 – 4 hodinky. Kto pôjde len po žltej hore - dole z dediny, aj menej času mu to zaberie. Ešte cestou cez dedinu sa oplatí pristaviť pri pekne zrekonštruovanom ľudovom dome, kde je dnes miestne múzeum.

Rišo Pouš