Ultra Trail

Dohodli sme sa s Majom voľakedy dááávno, že by sa patrilo ukončiť sezónu dajakým pekným pobehom. Ale vpadol do toho lockdown, zákaz vyliezť mimo okres a obmedzenia s tým všetkým súvisiace. Skoro sme to zrušili, ale na poslednú chvíľu mi napadlo, že som vlastne chcel spraviť gpx k tej bajkovej trase, čo som bol vlani na jeseň ešte bez chytrých hodiniek ( ten článok je tu ). Na bajku to už túto jeseň nevyšlo, ale parametrami by to presne pasovalo do našich predstáv. Takže je to jasné, ideme na to! Síce sa akurát poriadne zopsulo počasie, vyššie aj prv

Nejako som sa nedokázal zničiť na Javorníckej tak, ako som si predstavoval... Rýchlo ma začali zase „päty svrbieť“. Aj som bol krv darovať a nič – furt dáka premotivovanosť či čo. A keď Slavo definitívne ohlásil, že Lazovica teda bude, čo iné mi ostávalo? Som si povedal, že dobre, skúsim sa zničiť na dvojnásobnej trati. Aspoň pomíňam tie gély po záruke. Len počasie sa ohlasovalo viac kochacie ako behacie, žiadna typicky usmoklená, zamračená jeseň. Tak foťák ostal doma, lebo by ma trhalo furt stáť a telefón je pre fotenie rýchlejší - pri beha

Švajčiarsko-talianska hranica, horný Engadin. Parkovisko kúsok za Malojou (1807 m.), bez poplatku, slúži predovšetkým ako východisko na výlety do Val Forno. Pri štarte si myslím aj ja, že sa dnes do nej pozriem. Nakoniec len z neďalekých vrcholov. Pian Canin, dočerpám vodu s ktorou rozrábam BetaFuel od SIS  Letecký benzín bude treba, bez diskusie. Stúpam na passo Muretto a v rannej letargii si prehrávam znovu zábery z nedávneho boja, ako som sa v tej suti dole kopcom trápil s bajkom v rukách a na pleci... V stúpaní na Muretto (2559 m.) stretávam aj jediného č

Prvý ročník nového preteku na ďalekom východe, v okolí Údolia smrti, nie toho Amerického, toho nášho Slovenského. Mala to byť moja prvá stovka po 2 rokoch. Natrénované nebolo dokopy nič, tých pár 10 km behov po rovine veľmi nepomôže, no pre zlepšenie psychiky som to potreboval – zničiť sa. Lákalo ma mnou nepoznané prostredie a rovnako tak aj okolie Dukly som vždy chcel vidieť. V slabej chvíli lanárim Riša, či sa nepridá pohodovým tempom, aspoň bude môcť viac fotiť a veľmi sa nezapotí. Je rozhodnuté, ide sa... a mňa pomaličky začínajú chyt

Toto nové a dúfajme, že aj ojedinelé podujatie nám zariadil covid – lebo kto by nááááhodou nevedel, bola to na polovicu (tú druhú) skrátená tradičná J100. Výhoda bola jasná: viacerí skalní účastníci videli záver trasy po prvý raz za svetla. Lebo štartovalo sa až vo Vysokej nad Kysucou, potom sa po žltej značke liezlo (no, aj letelo, ako kto) na hrebeň Javorníkov k Solíkovcom. Tam sme sa napojili na klasickú trasu a po nej až do Lysej pod Makytou. Vydalo to na 57 km, 2450 v.m. a štyri krmelce. Ozaj treba poďakovať organizátorom zo SUT, ktorí napriek

Kde jedni končia, iní začínajú – a tak som sa dva týždne po poslednom ročníku P100 viezol na „ďaleký (severo)východ“ do Stropkova, kde sa z vôle a chuti miestnych bežcov zrodila nová ultraakcia (110 km a 4234 v.m.). Pre menej závislých aj variant s kratšou trasou 66 km, ale my veľkí sa predsa nebudeme zaoberať detskými zábavkami, že? Doprava na miesto činu a najmä z neho je dôležitá vec, lebo v pondelok treba ísť aj do práce. Pre nás Stredoslovákov žiadny problém, ale keď som počul, aké logistické operácie riešia západniari... Ešte že n

Nápad prejsť celé Slovensko po dĺžke v jeden deň na bicykli skrsol v mojej hlave pred rokom po cyklistických pretekoch Spišských 333 Extreme. V podstate zo srandy som v mape spojil východ republiky so západom a plánovač mi ukázal zhruba 500 km. Hneď som si to v hlave prerátal, že pri pohodovej rýchlosti 25 km/h by to trvalo 20 hodín + krátke pauzy na občerstvenie = do jedného dňa sa to dá stihnúť. Myšlienku som si poznačil do zoznamu plánov a odvtedy som ju vždy nosil kdesi v pamäti. Vo víre všetkých možných udalostí rok zbehol zase o čosi rýchlej

Tak tak – aj úspešné podniky končia! Mala byť síce posledná už tá lanská, jubilejná, desiata, ale vieme ako bolo... Kvôli prísnym protikovidovým opatreniam nemohla byť ani zombícka afterka, ani živá hudba, ani ohňostroj nad nočnou Nitrou v cieli, ani švédske stoly a ani iné, určite plánované benefity. Ale sa teda naši dobrí orgovia uzhodli, že to ešte raz skúsia tento druhý septembrový víkend, aby sme o nič neprišli. Lebo nás majú radi. No ale ako naschvál – tretia vlna pandémie na vzostupe. Tak síce živá hudba zas neprišla, iba dídžej Repr�

Jesenná stovkárska sezóna sa blíži, treba začať trénovať :-) Zároveň sa mi páčia ultrapobehy, ktoré okrem naháňania kilometrov a výškových metrov majú aj nejakú myšlienku. A toto je myslím presne ten prípad. Keď už máme na Slovensku okrem toho nášho „štátneho“ aj jeden z vari 40 stredov Európy, prečo neskúsiť prepojiť ich a nezistiť, aká je ich vzájomná vzdialenosť? Celé to nakoniec vydalo na nejakých 80 km, ale to nie je až také podstatné. Hlavné je to, že je to pekná trasa a dala sa zvládnuť od prvého ranného vlaku k poslednému

Parametrami najnáročnejsí „krátky“ slovenský ultrabeh mal šťastie v týchto koronálnych časoch - dočkal sa svojho 6. ročníka. A že aj vlani bol, to neviem či je šťastie alebo tvrdohlavosť organizátorov. V dobrom samozrejme – a za to im patrí vďaka. Len pre poriadok: 55 km a 3800 v. m. – to nemá ani Šelma, ani Krížna, ani nič. A to prevýšenie ani niektoré stovky. Tento rok náročnosť ešte poriadne vylepšilo počasie, najmä v prvej časti. Lebo po dusných dňoch prišiel front a poriadne zapršalo, takže tie známe fatranské hlinené chodníky

No čo nám to tá korona spravila? Skrátila Stíhačku na polovicu, len na „detskú“ trať po Čertovicu! Alebo slovami hlavného riaditeľa letovej prevádzky Ľuba: pri súčasných obmedzeniach súvisiacich s pandémiou boli len dve možnosti – buď nič alebo to spraviť v kratšej verzii. Nie je asi vôbec sranda rozhodovať sa a vybavovať niečo v januári, keď nik nevie čo sa bude dať v lete. Každopádne vďaka za rozhodnutie pre tú druhú možnosť a samozrejme vďaka všetkým orgom a dobrovoľníkom za „unuváciu“. Odrazila sa potom tá neistota pandemická a

Cesta Márie Szechy alebo ako sme blúdili divočinou O ceste Márie Szechy som počula už dávnejšie pri návšteve hradu v Muráni... Vtedy som ešte netušila, že je možné aby človek nejakú takúto trasu prebehol (haha), o ultra som vedela len z časopisov a myslela som si, že také niečo dokážu iba nejakí africkí muži, čo bežia bosí po vyprahnutej zemi . Časom som začala behávať viac a viac a zrodil sa sen, že by som také niečo dokázala možno aj ja. Z rozprávania Lukáša som pochopila, že možné to je. Už vtedy som myslela aj na túto trasu, aj keď mi

Konečne prvá „živá“ stovka tejto sezóny, nie iba virtuálna, hurá!!! Takže hneď skraja patrí vďaka organizátorom za úsilie, že to riskli a posnažili sa prichystať akciu napriek pandemickým obmedzeniam. Aj keď našťastie tie sa už zmierňujú, vieme. Na rozdiel od teplôt, ktoré sa zmierniť odmietli a rozhodli sa vyrovnať tým brutálnym z prvého ročníka. Našťastie o trošku zaostali, ani tak dusno nebolo a aj vetrík pofukoval. No aj tak kvalitný mordor. Mal som dojem, že aj tie mraky, ktoré nad nás zablúdili, sa naschvál vyhýbajú slnku a nie a nie

Pri týchto ultravýmysloch mám rád, keď majú nejakú logiku, keď to nie je len bezduché naberanie kilometrov a výškových metrov. A Majo jednu takú logickú líniu vymyslel a aj sa s myšlienkou podelil: chcel ísť z domu (z Turian) cez hrebeň Krivánskej Fatry a Oravskej Magury do Námestova. Okrem nástupu na hrebeň a zostupu do cieľa je to navyše jednofarebná, červená linka. Také sú najlepšie. A vraj ma vezme so sebou. Srdco bulvárneho reportéra najskôr zaplesalo (bude fotomodelka), ale hneď aj padlo do gatí, lebo som nameral dobrých 70 km a po antibiotik

Tak sme tu po troch týždňoch zas – na stanici v Nosiciach, aj s bývalým kamarátom a jeho chytrým telefónom. Obaja ešte mŕtvejší ako minule, jeden po svalovici, druhý po antibiotikách. Len telefón si veselo žije. Ale tak no, veď aj utrpenie treba trénovať, Hriňovská stovka sa blíži. K celkovej pohode sa pridáva aj počasie, pre ktoré platí staré známe „ani psa by von nevyhnal“ – ale ultráša s pokojným svedomím. Leje, fúka, zima je, no ideálny tréning to bude. A počítať musíme aj s kvalitne namieseným blatkom. Jediné, čo nás drží v nál