Ultra Trail

Takto to vyzerá, keď sa niekomu už nechce organizovať veľa ultraakcií, alebo skôr - keď už nevládze. Tak jednu z nich zruší (Hriňovskú). Ale ako správnemu workoholikovi mu to nedá pokoj a hneď namiesto nej vymyslí niečo iné. Veď len trochu uberieme kilometráž, odstránime hnusné úseky, otočíme to do protismeru, zmeníme miesto zázemia... A je z toho Kokava trail. Inak zaujímavý, taký „teenagerský“ formát. Lebo dospelých stoviek je dosť, aj detských päťdesiatok, ale niečo medzi tým chýba. Kratšia Rusínska dajme tomu, Zázrivá tento rok nebola.

Na každej som bol. A po každej som si povedal, že už nikdy viac. Lebo ona je taká jednoduchá – úplná rovina, chodníky nehrboľaté, terén behateľný, ešte aj to počasie vždy príjemne chladné, bežecky ideálne. To dá každý. Ale keď „El Presidente“ Belo zahlásil, že toto bude asi posledná V100, že budúci rok spraví niečo iné, a najmä kratšie, tak som si povedal, že teda dobre, nech ich mám odškrtnuté ozaj všetky. Ale také jednoduché behanie ma nebaví, chcelo to nejakú výzvu – nejako si to sťažiť! Tak som obetoval Stíhačku (ktorú aj tak nez

Ako už som raz písal, aktuálne druhé najnáročnejšie „detské“ ultra na Slovensku je okrem brutálneho prevýšenia (najmä v porovnaní so vzdialenosťou) známe aj tým, že hádam ešte ani raz sa nebežalo za „normálneho“ počasia. Buď hic alebo búrky, niekedy aj všetko dokopy. Zato teraz to vyzeralo, že tradíciu naruší studený front, ktorý v strede týždňa ochladil krajinu, a ešte v piatok počasie pripomínalo skôr príjemnú jeseň, ideálnu na turistiku, aj s priezračným vzduchom a ďalekými výhľadmi. Ale začalo pofukovať z juhu, tak nakoniec b

Päť dní po devastačnej MF100 som ako - tak prežil „projekt Tri Kriváne“, aj keď potom dva dni mŕtvy doma hore bruchom. Nastal ďalší víkend (zároveň týždeň pred NTS), tak bolo treba zistiť, ako pokročila (de)regenerácia. Na to sa super hodila správa od dvojice rovnakých páchateľov: „Ideme niečo podobné, len o kopec vedľa“. Takže zas vertikál v Krivánskej Fatre. Počasie úplne ideálne: v noci sa prehnal búrkový front, ktorý zrušil Pohodu, ráno hmla ako v naplno pracujúcej veľkopráčovni, spotil som sa už pri obliekaní, pred siedmou ráno. Pro

Týždeň po Ultra Lavarede a MF100 nastala chuť povymieňať dojmy, ponadávať na organizátorov a politikov, posťažovať sa na staré telá a nepriazne osudu a tak... A tak som bol prizvaný do „projektu Tri Kriváne“. Čiže vraj ľahký výklus na domácom ihrisku turčianskom. Ešte že to tam poznám, inak by som aj uveril, že to bude ľahké. Ráno sa v Sučanoch zliezli tri kusy – jeden krivý po Lavarede, druhý po MF100 a tretí po antibiotikách, tak by sa to mohlo volať aj Traja Kriváni. Neskoro prišiel samozrejme ten, ktorý najbližšie býva, klasika. Schoval

Jedna z najnáročnejších, ale aj najmasovejších slovenských ultraakcií sa v zdraví dožila svojich desiatych narodenín. Prišla na svet síce už v roku 2013, ale boli tu aj dve pauzy: prvá v r. 2018 kvôli pracovnej zaneprázdnenosti jej otca Martina Drozda, druhá v r. 2021, samozrejme kvôli Covidu. Jubilantka si prežila už aj svoje prvé „obdobie vzdoru“ v r. 2016, keď metala hromy – blesky a nepustila až do cieľa všetkých účastníkov. V r. 2019 zase dočasne pribrala na odporných 180 km. Od r. 2022 vzala do rúk jej výchovu adoptívna mama Tina Magová a�

Ako vlani o takomto čase, Majo si chcel pred Lavaredom ešte zľahka prebehnúť niečo prevýšenejšie, tak zadal parametre, že okolo 40 km a o druhej nech sme doma. Ja som zas potreboval začať trénovať pred MF100 – dva týždne vopred je tak akurát, nie? Takže slovo dalo slovo, niečo som naklikal, malo to mať 46.3 km a 2300 výškových a bolo to schválené. No pretože sme to nakoniec trochu skrátili v Čutkovskej doline, aby sme sa vyhli asfaltu a tomu cirkusu tam, vyšlo z toho 47,3 km a 2600 výškových – teda klasická geografická skratka (dlhšia, ale zato h

Mal to byť ďalší skupinový pobeh typu „huspeninový pes“, ale som z neho vycúval s výhovorkou, že som dáky chorý. Lenže som ráno nečakane predbehol budík a vstal akýsi svieži, tak že predsa skúsim. A znovu som sa išiel skryť pred hnusným severákom a ľadovými prehánkami na južné svahy. Takže som zase s radosťou využil križovanie rýchlikov, ktoré na seba čakajú v Harmanci – jaskyni, podobne ako nedávno . Akurát som sa rozbehol presne opačným smerom: do Uľanky a do Starohorských vrchov. Cez osadu Piesky, ponad Baláže, cez Priechod do Slove

Vlani v apríli, keď východniarsky El Prezidente Belo zistil, že sa mu po chotári motajú Stredoslováci ( TU ), si povedal, že toto teda nie, a že aj on preženie svojich poddaných Krasom. Určite to bolo presne takto! Preto do mapy slovenských ultrabehov zapichol ďalší špendlík – presne do Turne nad Bodvou a ešte presnejšie pred svetoznámu Reštauráciu pod hradom, ktorú už desiatky rokov poznajú všetci, ktorí kedy použili hlavný juhoslovenský cestný ťah na ceste do Košíc. Lebo je vyhlásená svojou domácou kuchyňou, špičkovým hálászlé a štrúdľam

Konkrétne z Rakova (od vlaku) skoro do Rajeckej Lesnej. Smerom tam popod Kýčeru, cez Jankovú a Skalky, z Vríčanského sedla dole do Rajeckolesnianskej doliny ku vlekom. Nazad hore dolinou do Sedla pod Úplazom, odtiaľ kadejakými lesnými cestami ponad Sloviansku dolinu. Na megalúke pri megabicykli nad Kláštorom pod Znievom som uzavrel okruh a tou istou cestou ponad Valču som sa dopotácal nazad na stanicu. Lebo Ultra Kras 55 sa blíži, treba nohy privykať. No vymýšľať niečo vzdialené a cestovať za tým sa mi nechcelo, naopak – využil som týždenný lístok na vlak

Predveľkonočný víkend v pohorí Kozie chrbty: už ôsmy ročník, ale tretí raz aj ako súčasť ultraligy. 280 účastníkov, teda zatiaľ najviac, a to bežali ešte ďalšie stovky v rámci piatich kratších tratí. Na naše pomery teda megapodujatie. No hej, keď bola aj megatombola. Ale najmä to bola megacharita, lebo toto podujatie je organizované v prvom rade ako pomoc postihnutým diagnózou ALS. A organizované je megaparádne, po všetkých stránkach. Aspoň čo sa dalo vidieť nezasvätenému oku v epicentre pretekov vo Svite pod lesom. Ešte aj počko objednali orga

„Náš vlak zastavil z prevádzkových dôvodov, neotvárajte dvere a nevystupujte.“ Nerešpektujem, otváram, vystupujem. Lebo v stanici Harmanec jaskyňa sa rýchliky Fatrany teraz križujú a musia sa čakať. No nevyuži to! Lebo inak sa sem ťažko dostať, jedine z BB emhádečkou. Je akurátnych sedem ráno, sivotu končiacej predjarnej noci nahradila denná sivota, lebo je tu front. A začína fajne pršať – ale s tým sa rátalo, lebo by veľmi dlho nemalo. Či som zmoknutý alebo spotený, to je skoro jedno. Tak klušem po asfalte k najdlhšiemu československému žel

Keď je človek navnadený nekonečnými možnosťami pobehovania po zaujímavých miestach Štiavnických vrchov, príde domov z jednej pobehovačky a hneď plánuje ďalšiu. A keď sa plánmi pochváli a tie sa ostatným zapáčia, hneď sa kujú plány na spoločný výbeh. A keď k prvej spoločnej akcii v roku dôjde, vznikne toto tu. Cestou na miesto činu vyvstala v podstate len jediná závažná otázka - kto bude tentokrát za brzdu, lemru, slimáka dýchavičného, a teda za huspeninového psa. A pretože v aute padali silné reči o Dolomitoch, Lavaredach, Cortinach d A

Prišla správa: „ideme do Targu na krowky, máme miesto, ideš?“ Takže hneď sa začali rodiť plány, ako zneužiť dopravu zadarmo (isteže nie až do Targu). Zrodený plán sa ráno síce zmenil, lebo som si zabudol stiahnuť mapu poľského pohraničia, ale štartovacie miesto ostalo (Suchá Hora). Akurát, že pôjdem opačným smerom ako som chcel pôvodne – cez Skorušinské vrchy, cez Oravice do Nižnej. A možno ma potom aj nazad zoberú odtiaľ. Lenže vieme – snehu nikde a flyšové pohoria Oravy sú blatnaté aj mesiac po poslednom daždi. Teraz ešte nadránom lialo ak

Rozmýšľal som, ako toto nazvať. Možno by lepšie pasovala „Ladomerská potkýnačka“. Majo skončil na zemi tuším dvakrát a strarý, dýchavičný pes s huspeninovými nohami sa potkýnal celý čas. Hlavne ale išlo o tú dobrú, aj keď ešte nie dlhú tradíciu - príjemne si skupinovo pobehať takto koncom jesene (teraz koncom novembra). Viac turistika ako beh, viac zima ako teplo. Akurát, že z „partie huspeninového psa“ sme ostali teraz len dvaja - aj preto, lebo toto bolo veľmi rýchle rozhodovanie zo soboty na nedeľu, keď nápor Arktídy mal v nedeľu poľaviť,